Ladislav Medňanský

maliar 

(*23. 4. 1852 Beckov – †17. 4. 1919 Viedeň)

Otec barón Eduard, matka Anna Mária, rod. Szirmayová. Mednyánszky sa narodil na území Trenčianskej župy na panstve Mednyánszkych, kde strávil prvých desať rokov života. Odmalička mal podlomené zdravie, nesmel vykonávať žiadnu fyzickú prácu a bol pod neustálym dohľadom súkromných učiteľov. Preto sa až v desiatich rokoch naučil čítať. Traduje sa o ňom, že vedel skôr kresliť, než rozprávať. Ako sedemročnému mu pribudla sestra Margita. Vďaka čulej korešpodencii a sestriným spomienkam sa o Ladislavovi zachovali mnohé poznatky.

V rokoch 1854 – 1860 ho v Strážkach súkromne vyučoval viedenský maliar a grafik Thomas Ender. V roku 1866 začal súkromne študovať strednú školu u evanjelického farára A. Justha a učiteľa D. Webera v Kežmarku, skúšky zložil na tamojšom gymnáziu. V roku 1870 sa chcel zapísať na polytechniku v Zürichu, keďže ho neprijali, zostal v Solothurne, kde sa pripravoval na štúdium. V roku 1871 sa prihlásil na prípravku zürišskej polytechniky, v roku 1872 sa zapísal na AVU v Mníchove, v rokoch 1873 – 1875 študoval na École des Beaux -Arts v Paríži, kde pôsobil do roku 1878, znovu 1889 – 1892 a 1896 -1897. Medzitým a potom žil a tvoril striedavo v Strážkach, Beckove, Budapešti, vo Viedni a v iných mestách a dedinách monarchie. Na jeseň 1876 maľoval v Strážkach a v Tatrách. V nasledujúcom roku vystavoval v Parížskom Salóne a získal prvý medzinárodný úspech. Nasledoval prvý pobyt v Barbizone. Leto a jeseň zase strávil v Strážkach a ďalších miestach na Slovensku. Na jar 1879 sa vrátil na Slovensko. V roku 1880 sa stretol s Ferdinandom Katonom. Spolu s ním odišiel do Viedne, kde vystavoval v roku 1882 na medzinárodnej výstave. V Strážkach býval aj v roku 1887.

V záverečnej etape tvorby sa usadil v Budapešti a tamojší pobyt prerušoval maľovaním na Slovensku a pobytmi vo Viedni. Na svojich cestách po Slovensku pokračoval v práci na reprezentačnej publikácii Österreichich-ungarisch Monarchie im Wort und Bild. Po letnom pobyte na Slovensku v roku 1898 sa v Budapešti zoznámil s obchodníkom s obrazmi J. Wolfnerom, ktorý si vzal na starosť jeho finančné zabezpečenie pod podmienkou, že mu umelec bude odovzdávať väčšinu tvorby. Od roku 1898 sa začal pravidelne zúčastňovať výstav v budapeštianskom Mücsarnoku. Pretože ho sústavne sužoval reumatizmus, viackrát sa liečil v Budapešti a v kúpeľoch v Oravskej Polhore. V máji až júli 1901 cestoval po Dalmácii a po Čiernej Hore. Veľa času strávil na cestách po Uhorsku, maľoval v okolí Budína a Vacova (1907), Balatonu (1908), navštívil aj Sedmohradsko (1912). Každoročne, zvyčajne v lete, sa vracal na Slovensko, aj keď trvale trávil čas vo Viedni.

Po vypuknutí vojny sa v roku 1914 dobrovoľne prihlásil do armády, kde pôsobil ako frontový výtvarník. Spočiatku maľoval na ruskom, v roku 1916 na talianskom fronte. Po zranení sa zdržiaval vo Villachu a striedavo navštevoval Viedeň, Budapešť, Beckov a Strážky a koncom roka sa opäť vrátil do Viedne. Na jeseň znova odišiel na taliansky front. Po ťažkom ochorení obličiek sa vrátil do nemocničného ošetrenia a definitívne skončil činnosť frontového maliara. Nedoliečený, rezignovaný pracoval od konca roka 1917 v zlých podmienkach vo Viedni. Na jar 1918 odišiel do Strážok, kde naposledy trávil leto. Na výzvu vojenského veliteľstva sa v roku 1919 vrátil do Viedne. Bol nositeľom viacerých cien, v roku 1888 v Mücsarnoku v Budapešti a v roku 1914 tiež v Budapešti a iné.

Rozsah jeho umeleckej pozostalosti nie je možné komplexne rekonštruovať nielen vzhľadom na jeho spôsob života, ale aj pre jeho väčšinou takmer ľahostajný postoj k ďalšiemu osudu svojich prác. Mnohé diela počas svojich ciest daroval alebo lacno predal. Doposiaľ sa nepodarilo zistiť, čo sa stalo s obrazmi a štúdiami, ktoré vytvoril v Paríži a Barbizone. Už počas jeho života začali vznikať prvé zbierky jeho diel. Po autorovej smrti, v apríli 1919, bola časť pozostalosti, ktorá sa nachádzala v ateliéroch vo Viedni a v Budapešti, úradne zabavená (deponovaná v Szépmüveszeti Múzeu) a časť sa dostala do majetku vydavateľstva Singer a Wolfner. Podstatná časť dnešnej zbierky diel Mednyánszkeho sa nachádza v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Rozsiahlejšia zbierka je aj vo fondoch Slovenskej národnej galérie. Jej súčasťou sú diela tzv. „strážskej“ kolekcie, rodinnej zbierky, ktorá obsahovala prevažne práce uchovávané autorom v domácom prostredí v Beckove a v Strážkach, ktoré daroval členom rodiny alebo ich vytvoril v spomenutých obciach. Maliarovi rodičia Strážky často navštevovali ešte počas života Ladislavovho starého otca Baltazára Szirmaya. Charizmatická osobnosť tohto vzdelaného a kultivovaného človeka stelesňovali rodinné tradície a mala na mladého umelca silný vplyv. Po jeho smrti sa z beckovskej kúrie natrvalo nasťahovali umelcovi rodičia v roku 1861 alebo 1862. Rodinná kolekcia, ktorú uchovávala Mednyánszkeho mladšia sestra barónka Czobelová a neskôr jej dcéra Margita, obsahovala unikátne kresby z detstva, diela z prvých období umelcovej tvorby, práce tematicky viažúce sa na prostredie Strážok a ich okolia. V kolekcii sa zachovali obrazy, ktoré autor namaľoval priamo v Strážkach (Zasnežená krajina, Ohyb rieky Poprad, s motívmi kaštieľského parku a rieky Poprad, Zvonica v Strážkach).

Po roku 1945 rodinná zbierka stratila dovtedajšiu celistvosť kvôli tomu, že umelcova neter barónka Czobelová, nemala vo vypätej povojnovej situácii dostatok prostriedkov a síl, aby udržala rodinný majetok. Po roku 1948 samotná barónka predala niekoľko obrazov, mnohé sa dostali do súkromných rúk za protislužby a za pomoc. V priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia získala SNG do svojich zbierok niekoľko desiatok obrazov zásluhou riaditeľa SNG Karola Vaculíka. V máji 1991 bola v kaštieli v Stážkach sprístupnená stála expozícia diel Ladislava Mednyánszkeho. jej autorom bol Anton Glatz a bola prvým pokusom o komplexné spracovanie materiálu v Strážkach, ktorý sa nachádzal v zbierkach SNG. V rámci svojej akvizičnej činnosti získala v roku 2000 SNG rozsiahly súbor malieb (64) a kresieb (17) Ladislava Mednyánszkeho, ktorý pravdepodobne pochádzal zo Strážok. Diela z tohto nákupu sa stali súčasťou reinštalovanej stálej expozície a verejnosti bola sprístupnená pri príležitosti 150. výročia narodenia umelca v júni 2002. Vlado Štric o ňom natočil dokumentárny film Svetlo vnímané ako osvietenie.

Wikipédia:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Ladislav_Med%C5%88ansk%C3%BD