Flash News
  • 5.5.1674 sa uskutočnilo navrátenie belianskej farnosti katolíkom a prevzatie fary a kostola sv. Antona Pustovníka rehoľou piaristov z Podolínca.
  • 7.5.1784 bol položený základný kameň výstavby evanjelického kostola v Spišskej Belej.
  • 10.5.1769 obsadili na príkaz Márie Terézie vojenské jednotky Spišskú Belú a Ľubicu, neskôr aj ostatné dovtedy zálohované spišské mestá Poľsku.
  • 18.5.1908 zomrel Samuel Weber, beliansky evanjelický kňaz a spišský historik a zakladateľ viacerých spolkov v Spišskej Belej
  • 19.5.1991 sa uskutočnilo slávnostné sprístupnenie kaštieľa v Strážkach verejnosti po generálnej oprave.
X

História mesta Spišská Belá

Osídlenie chotára Spišskej Belej v rôznych obdobiach praveku dokumentujú početné archeologické nálezy. Najstaršie je osídlenie zo staršej doby kamennej (mladší paleolit) z obdobia spred 40 000 rokov na lokalite “Dlhá medza” pri Strážkach, kde sa našla štiepaná kamenná industria kultúry aurignacien (38000-30000 pred Kr.). Z konca poslednej ľadovej doby, pred 10 000-8 000 rokmi, je niekoľko nálezísk neskoropaleolitických kultúr. Drobnotvará štiepaná kamenná industria je charakteristická pre strednú dobu kamennú – mezolit (7000-5000 pred Kr.), náleziská pri Spišskej Belej boli donedávna jedinými reprezentatívnymi lokalitami na Spiši. Mladšia doba kamenná – neolit(5500-3500 pred Kr.) je zastúpená jediným osídlením medzi Spišskou Belou a Rakúsmi (Stirn). Neskorá doba kamenná – eneolit (3500-2300 pred Kr.) je na okolí Spišskej Belej zastúpená len nepočetnými nálezmi, z ktorých sa
vyníma brúsená kamenná sekerka z lokality Zadná lipa. V dobe kovov bolo najvýraznejšie osídlenie v dobe bronzovej (2300-750 pred Kr.), a to hlavne v strednej a a m
ladšej dobe bronzovej. Z tohto obdobia pochádzajú aj hromadné nálezy (depoty). V roku 1891 Dr. Greisiger zachránil pri stavbe železnice do Spišskej Belej neďaleko Belianskych kúpeľov súbor 22 bronzových predmetov, tzv. kniežací depot, ktorého časť sa nachádza v Podtatranskom múzeu v Poprade, kde je uložený aj ďalší depot troch bronzových mečov, ktoré sa našli pri ťažbe rašeliny na rašelinisku Trstinné lúky pri Spišskej Belej v roku 1964. Tieto meče boli jednými z viacerých obetných darov, ktoré sa doteraz našli na tomto zvláštnom kultovom mieste. Staršia a mladšia doba železná nie je novšie doložená žiadnou overenou lokalitou z chotára Spišskej Belej. Až v období neskorej doby rímskej (4.-5.st. po Kr.) bol chotár opäť intenzívne osídlený na 15 doteraz zistených náleziskách, kde sa našla charakteristická  keramika, prasleny, zvyšky železiarskej činnosti a novšie (2001) aj fragment honosnej pozlátenej bronzovej spony z prvej tretiny 5. storočia.

Z obdobia raného stredoveku sa novšie ani opakovanými archeologickými prieskumami nepodarilo v katastri Spišskej Belej potvrdiť doteraz často uvádzané slovanské osídlenie z 8.-10. storočia. Zatiaľ je toto obdobie reprezentované len dvoma črepmi, ktoré spolu so staromaďarským kovaním našiel Dr. Greisiger v roku 1893 pri stavbe železnice na rozhraní chotárov Spišskej Belej a Bušoviec.

Stredoveké osídlenie Spišskej Belej už máme doložené písomnými dokladmi z 13. storočia. Prvá zachovaná písomná zmienka je z roku 1263 v donačnej listine uhorského kráľa Bela IV., kde sa spomína hranica chotára Nemcov z Belej (Teutonici de Bela). Podľa najnovších historických výskumov začiatok Spišskej Belej súvisí s príchodom nemeckých kolonistov na Spiš, čiastočne už pred tatárskym vpádom (1241), ale hlavne tesne po ňom, keď sa tu  usadili na území medzi už existujúcou maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach (Eur) z 12. st. a slovanskou osadou Stragar, neskôr Bušovce. Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili zásekmi opevnenú Uhorskú bránu (porta Hungariae), ktorá bola za riečkou Biela (Bela), pred vstupom do pohraničia s Poľskom. Slovanský názov riečky Biela (Bela) prevzali do názvu svojej osady aj nemeckí kolonisti, riečka bola severnou hranicou ich chotára.

Situovanie osady “Bela” bolo podmienené úrodnou pôdou v rovinatom prostredí, ale nedostatok vody, hlavne  pre mlyny, museli kolonisti riešiť už v 13. storočí vybudovaním 11 km dlhým prívodným kanálom (terajší Beliansky potok) z oblasti  Tatranskej Kotliny, ktorý v 16. storočí doplnili o ďalšie prívodné kanály.

Uhorský kráľ Štefan V. v roku 1271 udelil komunite spišských nemeckých miest kolektívne mestské privilégia, čím sa stali slobodnými mestami. Riadili sa vlastným spišskonemeckým právom (Zipser Willkür) a vytvorili samosprávny celok – Spoločenstvo spišských Sasov, ktoré sa od roku 1344 nazývalo Spoločenstvo 24 kráľovských miest, do ktorého patrila aj Spišská Belá. Podobne ako ostatné mestá mala vlastnú samosprávu na čele s richtárom, ktorý reprezentoval súdnu, administratívnu a politickú moc. Volili ho všetci mešťania, od roku 1460 len delegáti mestských štvrtí. Prvým známym richtárom v roku 1279 bol Tylo.

V roku 1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský za finančnú pôžičku na vojnu s Benátkami zálohoval poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelovskému 13 spišských miest (aj Spišskú Belú) zo Spoločenstva 24 kráľovských miest, ku ktorým pridal aj tri slobodné kráľovské mesta – Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne. Záloh, pre neochotu Poľska o vrátenie miest, trval 360 rokov do roku 1772. Správu zálohovaných miest vykonávali poľskí starostovia v Starej Ľubovni. Po navrátení zálohovaných miest do Uhorska vznikla samosprávna Provincia 16 spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi, ktorá trvala až do roku 1876, kedy bola včlenená do Spišskej župy.

Spišská Belá mala od svojho vzniku poľnohospodársko-remeselnícky charakter s rozsiahlym chotárom (7197 ha), do ktorého patrila aj väčšia časť Belianskych Tatier. Základom prosperity mesta sa stali rozsiahle mestské pasienky v Tatrách s rozvinutým chovom oviec a dobytka, mestské lesy s kvalitným drevom a úrodné rovinaté polia v blízkosti mesta. Veľký význam pre rozvoj obchodovania malo získanie privilégia  konať týždňové trhy (každý týždeň v nedeľu), ktoré Spišskej Belej udelil poľský kráľ Žigmund I. v roku 1535. V roku 1607 poľský kráľ Žigmund III. pridal k týždňovým trhom aj privilégium na dva výročné trhy (jarmoky) – na sv. Antona (17.1.) a na sv. Matúša (21.9.). Tieto privilégia neskôr rozšírili poľskí a uhorskí panovníci  v roku 1667 na tri výročné trhy, v roku 1739 na 5 a v roku 1811 na 7 výročných trhov, čím Spišská Belá predstihla susedný Kežmarok, ktorý mal len 4 výročné trhy. Remeselníci sa od 15. storočia združovali do cechov, medzi najstaršie patrili – mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky, ku ktorým postupne pribúdali ďalšie cechy. Intenzívne pestovanie ľanu podnietilo tkáčsku výrobu a špecifickú modrotlač plátna, ľanové plátno zo Spišskej Belej sa vyvážalo do celého Uhorska, ale aj na Balkán a do Turecka.

Prosperita mesta podmienila aj budovanie významných stavieb – kostol sv. Valentína (13.st.), ktorý ale zanikol v 18.storočí, kostol sv. Antona Pustovníka (13.st.), radnica (16.st.), fara (16.st.), zvonica (16.st.), katolícka škola (17.st.), mariánsky stĺp (1729), ako aj početné meštianske domy, neskôr opakovane prestavované. Spišská Belá nezískala právo vybudovať mestské hradby, tieto sa snažila aspoň čiastočne nahradiť systémom tesne zomknutých hospodárskych budov (stodôl) po obvode celého mesta. V roku 1606 počas Bocskayovho povstania sa prechodne opevnila valmi s drevenými  palisádami, pred ktorými boli vyhĺbené priekopy. Vstup do mesta uzatvárali 4 brány – veľká západná a východná brána a malá severná a južná brána.

Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa začalo objavovať v štatistikách až v 19. storočí. Pri sčítaní v roku 1853 z počtu 2323 obyvateľov bolo Slovákov 78 (3,3 %), v roku 1881 bolo Slovákov už 20%, v roku 1900 35 % a v roku 1938 bolo už z celkového počtu obyvateľov 61 % Slovákov. V rokoch 1945-1946 po vynútenom odsune asi 850 belianskych Nemcov sa uzavrela 700-ročná kapitola obyvateľstva mesta, ktoré sa v jeho histórii v rozhodujúcej miere podieľalo na jeho rozvoji, kultúre a prosperite.

V roku 1545 Spišská Belá zásluhou svojho rodáka, kňaza-reformátora Laurentia Serpilia Quendela, prešla ako celok na evanjelické náboženstvo augsburského vierovyznania.

V období protireformácie (rekatolizácie) prevzala farnosť v Spišskej Belej v roku 1674 rehoľa piaristov z Podolínca, ktorá ju spravovala až do roku 1852. Keďže prevažná väčšina obyvateľstva mesta bola napriek rekatolizácii naďalej evanjelická, došlo v roku 1786 k výstavbe nového evanjelického kostola (v roku 1853 sa hlásilo 80 % obyvateľov k evanjelickej viere).

Výrazný rozvoj priemyslu nastal v 2. polovici 19.st., kedy vznikla tkáčovňa ľanového plátna (1869), škrobáreň (1878), tehelňa, píly, likérka Kleinberger (1875), pivovar Szimonisz (1870), pivovar Reich (1872) – po roku 1945 ako konzerváreň, priemyselný liehovar (1902) a ďalšie zariadenia. Výstavba železničnej trate z Kežmarku do Spišskej Belej, Horné nádražie (1892) podmienila výstavbu tabakovej továrne (1898), ktorá sa neskôr premiestnila do nových objektov vybudovaných v rokoch 1905-1913, kde prosperovala až do roku 2004, kedy došlo k jej zrušeniu zahraničným vlastníkom.

Hospodársky rozvoj sa odrazil aj v kultúrnom a spoločenskom živote, vznikali rôzne spolky a združenia. Najstarším bol strelecký spolok (1637), ktorý v roku 1845 mal 95 členov, divadelný spolok (1870), Beliansky spevokol (1862), poľovnícky spolok (1860), rybársky spolok (1889), Dobrovoľný hasičský spolok (1878), športový spolok (1910) a veľa ďalších. Spoločenským miestom sa stali Belianske kúpele (1818), Šarpanec a po objavení Belianskej jaskyne (1881) aj Tatranská Kotlina. Vedľa radnice sa vybudovala honosná kaviareň (1872), neskôr prevádzkovaná ako hotel Belá, kino a ďalšie spoločenské zariadenia.

Po roku 1945 nehnuteľnosti  vysídlených belianskych Nemcov prevzalo prisťahované obyvateľstvo z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí. Kolektivizáciou poľnohospodárskej pôdy vzniklo Jednotné roľnícke družstvo (1949) a Štátne majetky (1959). Nariadením SNR v roku 1947 prišla Spišská Belá o svoje tatranské katastrálne územie v prospech mesta Vysoké Tatry (4162 ha), belianske tatranské lesy a pasienky prevzal od roku 1950 Tatranský národný park. V roku 1965 Spišská Belá znovu získala štatút mesta, ktorý jej zanikol v roku 1922. Od 1.1.1972 je pričlenená k Spišskej Belej obec Strážky, ktorej komplex pamiatok (renesančný kaštieľ, zvonica a gotický kostol) bol v roku 1970 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. V kaštieli je od roku 1991 expozitúra Slovenskej národnej galérie zriadená významnému maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu (1852-1919). V rodnom dome Jozefa Maximiliána Petzvala (1807-1891) v Spišskej Belej je od roku 1964 múzeum venované tomuto univerzitnému profesorovi, matematikovi, fyzikovi a vynálezcovi zdokonalenej fotografickej optiky. Múzeum Dr. Michala Greisigera  bolo zriadené (1994)  významnému spišskému lekárovi, archeológovi a prírodovedcovi (1851-1912).

Rozvoj Spišskej Belej sa výrazne urýchlil po roku 1989, keď mestu boli vrátené lesy a majetky Belianskych Tatrách (1993). Zrekonštruovaním chaty Plesnivec (1997) v Doline Siedmich prameňov mesto podporilo rozvoj turistického ruchu. Po vybudovaní Belianskeho rybníka (1977) vznikla nová prímestská oddychová oblasť. V roku 2005 bolo historické jadro mesta vyhlásené za pamiatkovú zónu, ktorú ďalej zveľaďuje  samospráva mesta. Nová monografia mesta Spišská Belá vydaná v roku 2006 približuje ďalšie podrobnosti z bohatej histórie tohto starého spišského mesta.

Dr. Andrej Novák, 9.7.2007.

Názov prílohy Odkaz
The History of Spišská Belá Stiahnúť