V roku 2023 si pripomíname 760 rokov od prvej doloženej archívnej zmienky o existencii Spišskej Belej, ktorá sa zachovala len v opakovaných prepisoch Spišskej kapituly, ako hodnoverného úradného miesta. Posledný prepis listiny z roku 1263 je datovaný rokom 1539, mesto Spišská Belá vtedy požiadalo Spišskú kapitulu o prepis listiny z existenčných dôvodov. Na žiadosť Spišskej Belej tento prepis listiny potvrdil v roku 1540 aj uhorský kráľ Ferdinand I. Habsburský.
V roku 1526 po porážke uhorských vojsk Turkami pri Moháči, kde zahynul aj kráľ Ľudovít Jagelovský, za uhorského kráľa sa dal korunovať Ján Zápoľský a súčasne i Ferdinand I. Habsburský. Obaja bojovali medzi sebou o právo na trón. Zápoľský, ktorý sa spolčil aj s Turkami, daroval v roku 1528 Kežmarský hrad i s mestom Kežmarok poľskému šľachticovi Hieronymovi Laskemu za jeho diplomatické služby v prospech Zápoľského. V roku 1534, keď sa už Zápoľskému prestalo dariť, dal Laskeho zavrieť pre zradu. Na príhovor poľskej šľachty ho prepustili v roku 1535 a následne ho omilostil kráľ Ferdinand I., ktorý ho pre jeho kontakty s Turkami prijal do svojich diplomatických služieb a vrátil mu všetky majetky vrátane Kežmarku. Laski zomrel 45 ročný v roku 1541 po návrate z Turecka.
V roku 1536 Laski získal do majetku Strážky a násilne si prisvojil aj majetky mníšskeho rádu v Lendaku. Od roku 1429 Kežmarok vlastnil polovicu Rakús, ktorá hraničila so Spišskou Belou, a prakticky od tohto roku sa začali nároky Kežmarku na zmenu hraníc s Belou a snahy o prisvojenie jej lesov. Hieronym Laski, aby zlegalizoval požiadavky Kežmarku, dal po takmer 250 rokoch Spišskou kapitulou prepísať na pergamene listinu Berzeviczyovcov (Páni z Lomnice) z roku 1290. A aby mala i právnu váhu, tak ju dal potvrdiť kráľom Jánom Zápoľským. Berzeviczyovci v roku 1290 vlastnili Rakúsy, Strážky a Lendak. Lendak od Rakús ale oddeľoval chotár Spišskej Belej. Aby scelili majetky do jedného celku, dali si spísať Spišskou kapitulou listinu, kde okrem zástupcov Spišskej kapituly a Berzeviczyovcov sa nespomína žiadny zástupca Spišskej Belej. Podľa tejto listiny by Lendak hraničil s Rakúsmi na potoku Čierna voda a hranicou Belej s Lendakom by bola cesta z Rakús cez terajší Šarpanec po most do Lendaku. Belá by podľa tejto listiny nemala vlastné lesy a nemala by prístup na svoje pasienky v Tatrách. S odstupom času maďarskí historici K. Tagányi (1893) a J. Karácsonyi (1902) po preskúmaní listiny z roku 1290 vyhlásili, že ide o sfalšovanú listinu a podvrh Berzeviczyovcov.
Laski následne v roku 1536 prostredníctvom svojich žoldnierov z Kežmarského hradu začal prepadávať belianskych pastierov na tatranských pasienkoch a vyháňať z nich mestské stáda. V lesoch zase napádali belianskych drevorubačov a odvliekali im kone z povozov na Kežmarský hrad. Mesto Spišská Belá v roku 1536 podalo sťažnosť na Spišskú župu, ktorá to riešila prešetrením a potvrdením o násilnom porušení hraníc Belej a zabratí lesov Hieronymom Laskim. Pri vyšetrovaní bolo svedkami potvrdené v mieste pri starom rakúskom mlyne rúbanie lesa Kežmarčanmi, ktorí vyháňali belianskych drevorubačov, pričom im násilne odobrali a odvliekli kone do Kežmarku. Vyšetrovatelia zároveň získali svedectvo od obyvateľov Lendaku, že hranica medzi Lendakom a Belou je od nepamäti riečka Belbach (Biela) a nie potok Čierna voda. Na základe tohto vyšetrovania sa v roku 1537 zišla zmiešaná kráľovská poľsko-uhorská komisia (Spišská Belá bola od roku 1412 medzi zálohovanými spišskými mestami Poľsku), aby vyriešila tento spor. Laski sa prezentoval listinou z roku 1290 potvrdenou v roku 1536 kráľom Zápoľským a tvrdil, že sfalšovaná je listina, ktorou disponovala Spišská Belá z roku 1310, kde je uvedený priebeh hraníc Rakús s Belou. Komisia pri rozhodovaní vychádzala ale z toho, že v roku 1437 najvyšší kráľovský súd uhorského kráľa Žigmunda už raz rozhodol v tomto spore Kežmarku a Belej, pričom hranice Belej boli vtedy (1435) súčasne reambulované Spišskou kapitulou. Verdikt komisie bol ten, že doterajšie hranice do roku 1536 sú naďalej platné a nie je možné ich násilne meniť.
Toľko bolo v úradnom rozhodnutí, ale vynútiť ho aj v realite nebolo pre Spišskú Belú možné, pretože prepadávanie pastierov a drevorubačov pokračovalo zo strany Kežmarku i naďalej. Keďže hlavným argumentom bola pre Kežmarok listina z roku 1290, Spišská Belá potrebovala znovu vyhotoviť odpis listiny z roku 1263 a potvrdiť ju kráľom Ferdinandom I. Habsburským, čo sa aj udialo v roku 1540. Hlavný význam listiny z roku 1263 je ten, že potvrdzuje existenciu Belej a jej chotára už v roku 1263, v ktorom Rakúsy ešte neexistovali a založenie Lendaku Berzeviczyovcami sa datuje až rokom 1289.
Samotná listina z roku 1263 sa len okrajovo dotýka Spišskej Belej. Uhorský kráľ Bela (Belo) IV. v tomto roku daroval svojmu služobníkovi Leonardovi zo Spiša istý les s čiastkou voľnej zeme pri rieke Thothpataka (terajšia Kežmarská Biela voda). Bližšie ohraničenie prenechal županovi Zvolena a Spiša Detrikovi. Keďže kráľ Bela IV. v roku 1270 zomrel, darovanie dokončil uhorský kráľ Andrej (Ondrej) III. V jeho listine z roku 1294 je prepis listiny Belu IV. z roku 1263 a žiadosť Leonarda o jej potvrdenie. Keďže Leonard slúžil ako verný vtáčnik (sokoliar ?) aj kráľovi Andrejovi III., nebol problém s ratifikáciou darovaného územia. Ďalej v listine z roku 1294 je prepis listiny župana Detrika, kde sa uvádza, že našiel pre Leonarda zo Spiša voľnú (neobývanú) zem pri hraniciach obyvateľov z Belej (circa metas villanorum de Bela).Ohraničiť ju mal gróf Markus , pričom prvá hranica územia začínala pri hraniciach Nemcov z Belej (apud metas Teutonicorum de Bela). Potom nasleduje popis ďalšieho priebehu hraníc južným smerom k rieke Tothpataka. Ohraničenie územia končí na potoku Sarpathaka (terajší potok Krivodol ). Darované územie podľa popisu hraníc tvorilo základ chotára pre vznik novej obce Rakúsy.
Pre Spišskú Belú sú dôležité faktografické údaje z tejto listiny, hlavne údaj, že v roku 1263 bola Spišská Belá už plne organizovanou obcou (villa Bela), ktorá mala svoj legitímny chotár s určenými hranicami a jej obyvateľmi boli Nemci. Podľa neskoršej archívnej listiny z roku 1435, v ktorej je Spišskou kapitulou reambulovaný ucelený priebeh chotárnych hraníc Spišskej Belej, možno usúdiť, že darované územie, ktoré získal Leonard, začínalo na úseku chotárnych hraníc Spišskej Belej od sútoku potoka Krivodol s potokom Čierna voda, kde ďalej hranica viedla stredom chrbta Holého vrchu (Kahlenberg) až k miestu, kde teraz prechádza cesta z Rakús cez Čiernu vodu. Takto vedie chotárna hranica medzi Spišskou Belou a Rakúsmi aj v súčasnosti. Aj keď nevieme, kedy bola Spišská Belá presne založená, môžeme predpokladať, že čiastočne to už bolo počas prvej vlny nemeckej kolonizácie Spiša v 2.polovici 12. storočia. V tom čase už existovala maďarská pohraničná pevnosť v Strážkach, ktorá zabezpečovala ochranu opevnenej kráľovskej mýtnej brány a zásekov. Brána bola situovaná nad ľavým brehom riečky Biela v blízkosti jej vtoku do Popradu. Na strážení brány a zásekov sa podieľali aj Slovania zo strážnej osady Stragar, ktorá sa nachádzala južne od terajších Bušoviec. Miesta, kde bola mýtna brána a osada Stragar, boli zdokumentované len nedávno. Nemeckí kolonisti, ktorí založili Spišskú Belú, zrejme použili k názvu svojej osady slovanský názov riečky „Bela“, ktorú takto pomenovali Slovania zo Stragara. Aj keď sa nám nezachovala metačná listina, ktorou bol vymedzený chotár osady „Bela“, predpokladáme, že toto územie bolo vymedzené medzi chotárom Stragara, kde tvoril hranicu voči Belej, podľa listiny z roku 1282, „Egurpotok“ (terajší Hlboký potok) a riečka „Bela“ (Biela). Voči Strážkam, podľa listiny z roku 1290, to bol hraničný potok „Ydesvyz“ (Édesvíz), neskôr ako „Schwarzbach“ (Čierna voda). Maďarský názov Egurpotok je v preklade Jelšový potok a maďarský názov Édesvíz je Milá voda. Tieto prvotné maďarské názvy potokov pochádzajú od maďarských strážcov zo Strážok. Možno sa len domnievať, že nemeckí kolonisti použili k pomenovaniu svojej osady práve jednoduchý názov „Bela“, pretože riečka tvorila hranicu ich chotára a možno jej názov im pripomínal meno uhorského kráľa Belu IV., ktorý pozval Nemcov na kolonizáciu Spiša počas 2. hlavnej kolonizačnej vlny po rokoch 1241-1242 ( po tatárskom vpáde).
Ale vráťme sa k listine z roku 1263, aj keď Belá ju mala potvrdenú v roku 1540 samotným uhorským kráľom a listina potvrdzovala prvotnosť existencie jej chotára už v roku 1263, ešte pred vznikom Rakús a Lendaku, nebolo jej to nič platné. Kežmarok aj po smrti Hieronyma Laskeho bránil Belej využívať jej lesy a prekážal voľnému prechodu mestských stád na tatranské pasienky. V tom čase vymožiteľnosť práva bola takmer nulová. Mesto bolo nakoniec donútené ku kompromisu. V listine z roku 1543 sa Belá dohodla s Kežmarkom o posune hraníc. K zmene došlo od miesta, kde prechádza terajšia cesta z Rakús cez Čiernu vodu na Šarpanec. Stará hranica na tomto potoku prestala platiť a nová hraničná čiara vyznačená hraničnými kopčekmi prechádzala od terajšej rómskej osady priamočiaro až do blízkosti Šumivého prameňa (Rauschquelle), kde sa stáčala v pravom uhle a smerovala k starej hranici na Čiernej vode v ústi terajšej Doliny Siedmich prameňov. Mesto Belá takto prišlo asi o 250 ha lesa. V tejto „Priateľskej dohode“ (Concordia) s Kežmarkom dokonca mesto neprezieravo dovolilo ťažiť tvrdé drevo pre kežmarské pece na vápno i nad touto hranicou až do Doliny Siedmich prameňov. Takisto netušiac, čo bude nasledovať v budúcnosti, povolilo pásť Kežmarku a Rakúsom na svojich pasienkoch v Belianskych Tatrách (Weidenau – Rovné pasienky), kde takto vznikli tzv. Spoločné pasienky Belej, Kežmarku a Rakús. Išlo ale len o právo pásť, pozemky naďalej patrili mestu Belá. Po zrušení poddanstva v roku 1848 bolo nutné nanovo vytvoriť chotár Rakús, ako bývalej poddanskej obce Kežmarku. V roku 1872 sa nakoniec Spoločné pasienky rozdelili na tri rovnaké časti, západná s Belianskou kopou ostala Spišskej Belej, stredná časť pripadla Kežmarku a východná obci Rakúsy. Rozdelením pôvodne belianskych pozemkov prišlo mesto okolo 300 ha pasienkov. V Doline Siedmich prameňov, kde na základe dohody z roku 1543 mohol rúbať v belianskych lesoch aj Kežmarok a Rakúsy, sa v roku 1872 zrušila stará hranica na Čiernej vode a vytvorila nová umelá stredom úbočia, čím Spišská Belá prišla približne o 120 ha lesa.
Žiaľ, v priebehu stáročí Spišskej Belej v zápase s kráľovským mestom Kežmarkom nepomohli žiadne právne postupy, ani archívne listiny. Keďže išlo o vyložene násilné zaberanie odvekého chotára Spišskej Belej a reálnej úradnej pomoci sa mesto nedočkalo, bolo nakoniec nútené tento stav riešiť vlastnou kompromisnou zmluvou s Kežmarkom v roku 1543, aj keď za cenu straty časti chotára.
Dr. Andrej Novák, Spišský dejepisný spolok
