Tohto roku uplynie 55 rokov od nálezu depotu troch bronzových mečov, ktoré našli pracovníci Rašelinových závodov v Spišskej Belej v druhej polovici októbra 1964 na rašelinisku Trstinné lúky v katastrálnom území Spišskej Belej. Meče vybagrovali z rašeliny z hĺbky 3 m bagristi Ján a Jozef Halčin z Lendaku. Okrem objaviteľov sa o ich záchranu zaslúžili Ján Sviechovič zo Spišskej Belej, šofér Rašelinových závodov a Július Dančo, vtedajší riaditeľ Múzea J. M. Petzvala v Spišskej Belej.
Podľa nálezcov jeden meč zachytila lyžica bagra, pri následnom sledovaní ťaženej rašeliny sa objavili i ďalšie dva meče. V tesnej blízkosti nálezu našli i do hrotu otesaný drevený kôl, ktorý mal 10 cm od hrotu prevŕtaný otvor. Na miesto nálezu sa ihneď dostavil Július Dančo, ktorý na tom istom mieste našiel niekoľko zuhoľnatených kusov dreva a úlomky hrubostennej keramiky. Vzácny nález bol určitý čas vystavený vo výklade Slovenskej sporiteľne, vtedy ešte bola na Hviezdoslavovej ulici č. 1 (vedľa „Ryby“), neskôr bol umiestnený v Múzeu J. M. Petzvala v Spišskej Belej a nakoniec bol prevzatý do Podtatranského múzea v Poprade, kde je doteraz v expozícii archeológie. V súčasnosti sú v Poprade vystavené len samotné meče, ostatné časti nálezu – drevený kôl, uhlíky a úlomky keramiky – boli časom, podľa vyjadrenia archeológa Dr. Sojáka, vyradené z depozitára a pravdepodobne zničené, čo je veľká škoda. V dnešnej dobe by sa totiž z uhlíkov dal zistiť rádiokarbonovou metódou presný vek uloženia depotu v rašeline a antrakotomickým rozborom aj druh použitého dreva či klíma daného obdobia.
Nález bronzových mečov bol informatívne publikovaný J. Dančom (1964,1965), odborne spracovaný a publikovaný vtedajším riaditeľom Podtatranského múzea v Poprade R. M. Kovalčíkom (1966, 1968). Meče po vybagrovaní mali hnedavú patinu so značne poškodenou výzdobou spôsobenou dlhým uložením v rašeline. Údajne boli pôvodne celé, k poškodeniu dvoch mečov došlo počas objavu. Meče majú plnoliatu rukoväť. Dva meče sa typologicky zhodujú, majú plastické prstence na rukoväti a zaraďujú sa k vzácnym mečom typu Wörschach, jeden z nich má v hornej časti rozlomenú čepeľ a chýba mu hrot, druhý sa zachoval celý. Tretí meč s čiaškovite ukončenou rukoväťou patrí k vzácnym mečom typu Königsdorf , zachoval sa celý, iba má odlomenú časť hrotu. K odlomeniu došlo počas objavu. Na starších fotografiách je tento úlomok hrotu ešte priložený k čepeli, ale na novších fotografiách z Podtatranského múzea už chýba. Spišskobeliansky depot bronzových mečov sa zaraďuje do obdobia prechodu mladšej doby bronzovej a neskorej doby bronzovej, teda približne do 10. storočia pred naším letopočtom. Meče boli v rašeline uložené 3000 rokov.
Toľko k faktografickým údajom o náleze týchto mečov, ich uloženie na rašelinisku Trstinné lúky ale nebolo náhodné. Ťažba rašeliny tu začala akciovou spoločnosťou od roku 1843, pričom výraznejšie sa tu ťažilo v poslednej tretine 19. st., ale i na začiatku 20.st. ručným spôsobom. Vysušenú rašelinu používal veľkostatkár Kaul z Rakús vo svojom liehovare ako palivo. Podľa údajov z literatúry sa počas tejto súkromnej ťažby našlo na jednom drevami ohraničenom mieste množstvo zvieracích kostí, medzi ktorými boli i kosti soba, roh pratura, časti parohov jeleňa a dva prevŕtané srnčie parožky (jeden je v Podtatranskom múzeu v Poprade). Našla sa tu i celá ľudská kostra a bronzové zdobené špirály používané v dobe bronzovej na ozdobu predlaktí, v rašeline bola aj hrubostenná keramika. V depozitári Podtatranského múzea z tohto rašeliniska pochádza aj píšťalka vyhotovená z morského ulitníka.
Všetky tieto nálezy sa pripisujú kultovým praktikám v praveku, rašelinisko z nejakého dôvodu predstavovalo zvláštne kultové miesto, kde sa obetovali zvieratá i cenné bronzové predmety. Istým vysvetlením môže byť údaj prof. Alfréda Grosza z Kežmarku, ktorý vo svojich Povestiach spod Tatier (1971) vydaných i v slovenčine v roku 2013 zachytil údaj od Irmy Elisabeth Kaulovej, ktorá bývala u svojej sesternice Edity Greisigerovej v Spišskej Belej. Jej otec Jakub Kaul (1867-1942) ťažil na Trstinných lúkach rašelinu, kde počas ťažby, vtedy ešte len čiastočne poškodeného rašeliniska, zaznamenali počas horúcich letných nocí zvláštne belasé svetielka veľké ako plameň sviečky, ktoré ako keby poskakovali tesne nad rašeliniskom. V povestiach sa hovorí, že tieto tzv. svetlonosy alebo bludičky sú pykajúce duše mŕtvych, ktoré strašia a mátajú, kým si neodpykajú zaslúžený trest. Nočného tuláka zvábia do močariska, kde sa utopí v bahne. V skutočnosti ide o samovznietivý plyn unikajúci z rašelinísk, ktorý súvisí s hnitím organických látok. Tieto bludičky sa vyskytli na viacerých močiarnych miestach v Európe, sú dokonca i fotograficky zdokumentované.
V blízkosti rašeliniska Trstinné lúky, nad sútokom potoka Čierna voda a potoka Krivodol, je evidovaná archeologická lokalita, kde bola osada osídlená už v mladšej dobe kamennej (neolit), v dobe bronzovej i v neskorej dobe rímskej. Zvlášť intenzívne osídlenie je v dobe bronzovej, kedy rozsiahle južné svahy údolia Čiernej vody boli poľnohospodársky využívané. Obyvatelia týchto pravekých osád zrejme pozorovali zvláštny fenomén bludičiek na rašelinisku a pokladali to za prejav pôsobenia mystických síl v podzemí, a preto tu prinášali obety. Pre Trstinné lúky (pred vyťažením) bol charakteristický výskyt hlbokých výverov prameňov (studní), ktoré vznikali počas ukladania vrstiev rašeliny. Vyvierajúca voda z podložia bránila v mieste výveru ukladaniu rašeliny, čím vznikol súvislý valcovitý stĺpec vody. Takéto pramene, ale v menšom, sa doteraz vyskytujú na svahu Medvediska nad vlastným rašeliniskom, môžu mať priemer do 1 metra. Pri staršej ťažbe rašeliny sa v literatúre uvádza jedno nájdené oválne miesto s výdrevou. Podľa všetkého to bola stará obetná studňa plná zvieracích kostí. Nález aj kompletnej ľudskej kostry môže svedčiť o tom, že do tejto prírodnej studne spadol nejaký nešťastník, čo sa pripísalo zlákaniu bludičkami, čiže mystickým silám, ktorým sa následne museli obetovať potraviny, zvieratá a iné dary.
Tri bronzové meče nájdené v roku 1964 sú takisto cenným obetným darom, ktorý sa vhodil do inej obetnej studne. Nájdený kôl s prevŕtanou dierou môže svedčiť o tom, že v tesnej blízkosti tejto obetnej studne slúžil na priväzovanie obetných zviera a ich častí, tak ako to bolo zistené neskôr aj inde u Keltov a starých germánskych kmeňov.
V Spišskej Belej dňa 18.09.2019
Dr. Andrej Novák
