A Belá by ľahla popolom…

Na belianskom cintoríne v blízkosti starej brány bola donedávna nepovšimnutá honosná hrobka, ktorá kedysi mala vysoký  pomník a kovovú ohradu.  V sedemdesiatych rokoch 20.st. v období, keď sa z cintorína  rozkrádali  kvalitné pomníky našich nemeckých predchodcov, ostal z pomníka tejto hrobky len travertínový podstavec,  neskôr zmizla i pôvodná kovová ohrada a navyše neznámy vykrádač hrobiek  zboku prerazil  do hrobky otvor,  cez ktorý  sa  z časti nasypala dovnútra odpadová sutina a otvor sa prikryl časťou pôvodnej kovovej ohrady.

Pred niekoľkými rokmi,  pri poslaneckej obhliadke navrhovaných pamätných hrobových miest,  bol autor tohto príspevku  upozornený už nebohým Jurajom Peštom na túto hrobku, v ktorej mal byť pochovaný  zastrelený dôstojník rakúskej cisárskej armády gróf Peter Rottenburg. Vzhľadom nato, že išlo o vzácny vojenský hrob z rokov  ozbrojeného povstania Maďarov v Uhorsku proti cisárskej Habsburskej Viedni (1848-1849), bolo navrhnuté zaradiť hrobku medzi pamätihodnosti Spišskej Belej s podmienkou úpravy hrobového miesta. Po zvážení možnosti opravy zdevastovanej hrobky bolo vedením mesta nakoniec  rozhodnuté hrobku po rozobratí klenby zasypať a hrobové miesto primerane  upraviť. Mesto začalo s úpravou  koncom októbra  2017 a úplné ukončenie by malo byť na jar 2018. Zároveň bola vyhotovená kamenná tabuľka s  náhrobným textom z pomníka, ktorý sa zachoval v odpise v monografii Spišskej Belej od Samuela Webera (1892). Tento nápis znie:

Peter Rottenburg, Graf von Nugent, k.k. Lieutenant und Adjutant des 30. Lin. Inf. Regimentes, Fand am 7. Juli 1849 den Ehren-Tod.  Čo v preklade znamená: Peter Rottenburg,  gróf z Nugentu, poručík a pobočník  30. cisársko-kráľovského pešieho pluku, zomrel  dňa 7. júla 1849 hrdinskou smrťou.

Za akých okolností došlo úmrtiu tohto šľachtica a cisárskeho dôstojníka v chotári Spišskej Belej sa dozvedáme z textov monografie Samuela Webera. V rokoch 1848/1849 prebiehalo revolučné povstanie Maďarov v Uhorsku za osamostatnenie od Habsburskej cisárskej monarchie. Ozbrojený odpor  Maďarov viedol  generál Artúr Görgey, rodák z Toporca. Spišskí Nemci, aj v Spišskej Belej, sa ako vlastenci pridali na stranu Maďarov proti cisárskej Viedni. Vytvorili si vlastnú domobranu (gardu), ktorú tvorili tzv. Zipser Jäger (Spišskí poľovníci), títo mali svoje strelné zbrane a vedeli ich ovládať. Spišská Belá materiálne podporovala maďarský  vojenský odboj. Na jar 1849 prišla na pomoc rakúskemu cisárovi Františkovi Jozefovi I.  ruská cárska armáda. Dňa 15.júna 1849 cez severný Spiš vpadol do Uhorska 3. ruský armádny zbor v sile 24 000 mužov s vyše 13 000 koňmi pod velením grófa Rüdigera. Ešte v ten istý deň (15.6.1849) došlo k obkľúčeniu 160 mužov spišskej domobrany pri Slovenskej Vsi oddielom   ruských kozákov, ktorí prišli od Spišskej Magury. V zápätí bol  zvonami v Spišskej Belej vyhlásený poplach a všetko bojaschopné obyvateľstvo utekalo na pomoc obkľúčeným spišským poľovníkom, nato sa dali Rusi na útek. Akcia mala následky –  spišský podžupan Adam Mariassy (Mariáši)  prikázal zaplatiť Belej za zradu  premrštenými  dodávkami materíálnych zásob  Rusom. Na dôvažok  28.júna 1849 prišli do Belej oddiely ruskej armády, ktoré rabovali v meste. Už od 4.júla 1849 tiahol od hraníc k mestu Belá  cisársky oddiel vojakov, na čele bol major Dragonyi (Dragoň) s pobočníkom poručíkom grófom Petrom Rottenburgom . Dňa 7.júla   nahnali obyvateľov mesta pred radnicu, kde si mali vypočuť Rottenburgovu reč: „Vy, Košútovi psi, ako trest za to, že ste neostali verní cisárovi, musíte do tábora okamžite doniesť 8 sudov vína a do troch hodín každý mešťan k tomu donesie 4 funty mäsa a zeleninu. Do 6 hodín nám musíte zložiť 1600 florénov, polovicu v rakúskych bankovkách a druhú polovicu v striebre“. Medzi tým sa rozšírilo, že k Belej sa blížia spišskí poľovníci. Rottenburg schmatol peniaze, nastúpil do voza a uháňal s vojakmi smerom na Šarpanec. Keďže spišskí poľovníci už boli na slovenskoveskej ceste, Rottenburg sa so svojím oddielom otočil smerom na Bušovce, avšak aj tu ho čakali poľovníci, ktorí v krátkej prestrelke ho zasiahli  šiestimi guľkami. Telo svojho dôstojníka cisárski vojaci  nechali na mieste a ušli. Mesto následne zabezpečilo jeho cirkevný pohreb a pochovanie na belianskom cintoríne. Aj keď priamo mesto nespôsobilo smrť Rottenburga, Belá mala byť  zato exemplárne potrestaná. Už 15.júla 1849 prišiel ako predvoj rakúsky major Dragonyi so svojimi oddielmi a za ním od Spišskej Magury ruský general Nosov s 3000 vojakmi, ktorí zaujali bojové postavenie západne od mesta ( povyše terajšieho rybníka pri kaplnke), na mesto mierilo 12 kanónov. Veľa obyvateľov mesta utieklo do krížovského lesa, vojaci v skupinách prechádzali ulicami, rabovali domy a ničili ich zariadenie. Veľkú odvahu vtedy prejavil miestny katolícky kňaz, piaristický páter Jozef Prichenfried, ktorý zorganizoval  a viedol náboženskú procesiu  na čele s   krížom, pozostávajúcu prevažne zo žien a detí, ktoré držali v rukách biele šatky a mávali nimi. Prišli prosiť o milosť pre mesto, major Dragonyi ich ale odohnal preč. Na druhý deň sa skupinke podarilo obísť tohto rakúskeho dôstojníka a dostali sa priamo k ruskému generálovi Nosovi, ktorý ich priateľsky prijal,  vypočul , zľutoval sa nad bezbrannými deťmi a poznamenal, že keby prišli o pol hodinu neskôr, mesto by bolo zbombardované a Belá by ľahla popolom.  Šťastní obyvatelia omilosteného mesta doniesli vojakom jedlo a nápoje,  17.júla 1849 generál  Nosov od Belej odtiahol. Mesto sa však ešte 19. a 28.júla muselo postarať o zásobovanie cisárskych a ruských oddielov. Dňa 13.augusta 1849 sa generál Artúr Görgey s armádou 30 000 mužov a 120 kanónov vzdal pri Világoši ruskému generálovi grófovi  Rüdigerovi, v Uhorsku bol vyhlásený stav obliehania a Belá musela priniesť ďalšie obete a znášať  príkoria, okrem iného sa v meste sa objavil krajský sudca a mešťanom na radnici oznámil: „ Pretože vy Beľania ste sa v maďarskej revolúcii tak vyznamenali, musíte zaplatiť vdove po Rottenburgovi 1000 florénov. Vyšetrovaním sa však nepreukázalo, že mesto nesie na jeho smrti vinu, preto túto požiadavku Belá nesplnila.

O týchto  udalostiach bol v  Tatranskom Korzári ( XI, č.187,13.8.2009) publikovaný článok Ing. Štefana Staviarskeho „ Ako deti zachránili Spišskú Belú pred vojenským  spustošením“, kde podáva výklad, ktorý vypočul od  spišsko-poľského učiteľa, polonofila  a spisovateľa Michala Balaru(*1904 Fridman – +1988 Nový Targ). Tento pôsobil aj ako učiteľ v Spišskej Belej v rokoch 1939-1944. V jeho verzii procesiu tvorili len deti  oblečené v bielom šatstve, na čele s krížom a kňazom. Údajne potom obyvatelia Belej postavili na mieste, kde boli ruské bojové  pozície z vďaky za záchranu prícestnú kaplnku zasvätenú Božskému srdcu Ježišovmu.  Nie je to však celkom pravda, pretože kaplnka na tomto mieste je znázornená  už na mape z prvého vojenského mapovania (1763-1787). Vo Wikipedii sa uvádzajú v Spišskej Belej dve kaplnky – Kaplnka Najsvätejšieho Spasiteľa z roku 1720 a kaplnka Sv. Kríža z roku 1760, ktoré boli postavené v miestach, kde od  dvoch hlavných krajinských ciest  odbočovali bočné cesty do Spišskej Belej (do konca 18.st. hlavné cesty Spišskú Belú obchádzali).  Nie je vierohodné ani  tvrdenie Michala Balaru, že na prelome 19. a 20.st. z počtu 2653 obyvateľov Spišskej Belej sa hlásilo k Nemcom 1300, k  Poliakom 925 (!),  a len zvyšok tvorili Slováci, Maďari a Židia.

Dr. Andrej Novák

Môže Vás zaujímať...