O kostole sv. Antona v Spišskej Belej je viacero publikovaných faktografických poznatkov, posledne aj v monografii Spišskej Belej (2006). Niektoré reálie týkajúce sa architektúry a jeho mobiliáru sa napriek tomu nikde neuvádzajú, buď neboli povšimnuté, alebo sa mlčky obchádzajú. Samotný kostol bol postavený medzi rokmi 1250-1270 v ranogotickom slohu. Z najstaršej fázy výstavby je spodná časť veže, loď, polovica presbytéria (svätyne) a sakristia. Uvádza sa, že pod
dlažbou kostola sa nachádzajú základy ešte staršieho kostola, nie je to však pravda. Pri georadarovom prieskume roku 2009 sa zistil len základový múr tesne pri južnej stene lode, ktorý ale nie pozostatkom staršieho kostola, ale dôsledkom zmeny pôdorysu kostola počas výstavby v 13. storočí, ide pravdepodobne o predĺženú časť základového muriva presbytéria, pretože je presne v jeho osi. Často sa popisuje ranogotický portál s neskororománskymi prvkami, ktorý oddeľuje podvežie od lode, nikde sa ale nespomína, že samotný externý vstup do podvežia je takisto z najstaršej fázy výstavby v 13. storočí. Od roku 1882 bol zakrytý primurovaným pseudogotickým (neogotickým) portálom, ktorý bol odstránený v roku 1970. V roku 1976 sa nakoniec odstránila pseudogotická fasáda aj z celej veže do jej dnešnej podoby. Na odkrytom portáli ide o zachovalé ranogotické ostenie z opracovaných pieskovcových kvádrov, ktoré boli čiastočne reštaurované v roku 1970 počas generálnej opravy kostola za p. kanonika Vojtasa. Osadená bola aj nová vstupná drevená brána s pekným ručne vyhotoveným čiernym kovaním, žiaľ, pôvodné prírodno-drevové lakovanie brány i s kovaním bolo pred niekoľkými rokmi znehodnotené natretím nevhodnou tmavohnedou farbou. Je zaujímavé, že na vyobrazeniach veže z polovice 19. st., taktiež na úvodnej ilustrácii Weberovej monografie Spišskej Belej (1892), nie je tento vchod do kostola pod vežou znázornený (je zamurovaný). Znovu sa spriechodnil pri veľkej pseudogotickej prestavbe veže v roku 1882, keď sa vybúrali aj veľké pseudogotické okná. V  spodnej časti veže na 1.poschodí v dôsledku veľkého okna sa zbúralo celé klenbové zaklenutie miestnosti, po ktorom ešte ostali štyri kamenné rebrá v nárožiach, sú podobné rebrám klenby v prístavbe východnej polovice presbytéria zo 14. storočia. Prestavba veže v roku 1882 ohrozila jej statiku, ktorú bolo nutné zabezpečiť dlhými kovovými tiahlami, ktoré spájajú protiľahlé múry veže, zvonku sú podložené kovovými platničkami a zabezpečené veľkými maticami. Medzi západnou a východnou stenou veže je nad sebou 5 párov tiahiel, medzi severnou a južnou o niečo menej. Príčinou zamurovania vchodu do kostola pod vežou v minulosti, a to až do roku 1882, bolo pravdepodobne využitie priestoru podvežia na trezorovú miestnosť pre uchovávanie archívu mesta a iných cenností. Bola totiž dokonale chránená dvojitou klenbou a múrmi o hrúbke 190 cm pred častými ničivými požiarmi a lúpežnými prepadmi Belej vo vojnových obdobiach. Pri zhodnotení statiky veže i kostola je potrebné upozorniť, že za 750 rokov od výstavby došlo k postupnému miernemu náklonu celej stavby kostola severným smerom, príčinou je založenie stavby kostola na nestabilnom flyšovom svahu, ktorý sa zvažuje severne k potoku. Vidieť to na portáli so stĺpikmi v mieste prechodu z podvežia do lode, kde ľavá časť portálu je asi o 5 cm nižšie ako pravá. Na pravej časti portálu došlo veľkým asymetrickým tlakom masívnej kamennej platne k vytvoreniu praskliny cez jeho hlavicu. Vizuálne vidieť náklon kostola i na miernom severnom poklese trámu kalvárie pod víťazným oblúkom, podobne i hlavného oltára. Od lode sa oddeľuje  prístavba kaplnky sv. Valentína z 15. st. , ktorá má v podkroví strechy kaplnky dilatáciu od muriva lode na západnom nároží asi 10 cm. Ide však o stáročné posuny podložia, zrútenie kostola samozrejme nehrozí. Zaujímavý je podstrešný priestor kostola. Pôvodný vstup do podkrovia lode bol cez vežu (200×80 cm), dnes je zamurovaný. Po prístavbe kaplnky sa vybudovalo v rohu medzi stenou lode a západnou stenou kaplnky točité schodište do podkrovia lode, nestavalo sa však súčasne s kaplnkou, pretože murivo schodišťa nie je naviazané so stenou lode ani kaplnky, časť schodišťa je tvorené západnou stenou kaplnky. Horná časť schodišťa sa neskôr o niečo znížila. V 18 st. sa využilo schodište aj na vytvorenie vstupu na novovybudovaný chór (1715) . V severnej stene lode je zamurované menšie okno nad terajším chórom, ktoré stratilo význam po prístavbe kaplnky. Pôvodná gotická podstrešná kamenná rímsa na severnej stene lode je osekaná. Na severnej stene lode je aj nebezpečne vyzerajúca stará prasklina muriva s dilatáciou okolo 10-15 cm siahajúca od horného okraja steny až po klenbu kaplnky. Podkrovie lode má zachovanú pôvodnú trámovú konštrukciu datovanú latinským vytesaným nápisom na strednom kolmom tráme- PER M. VM 1608 – cez ruky VM 1608, nižšie sú iniciály a letopočty: GT 1646, MF 1777 a 1816. Z južnej strany majú trámy tesárske značky v podobe zárezov . Podľa letopočtu konštrukcie podkrovia lode (1608) môžeme usudzovať, že bola postavená po ničivom požiari 16.10.1607, kedy okrem 200 domov zhorela aj strecha veže i kostola (Novajovský, 1972). Odvtedy už strecha na loďou kostola ako celok nikdy nezhorela, nemožno to však povedať o streche nad svätyňou, ktorá zhorela v roku 1707 a 1810. Požiar zo strechy svätyne sa nepreniesol na loď len vďaka kamennému štítu, ktorý ich oddeľuje aj v podkroví. Plamene ale do čierna opálili do výšky 2,5 m východnú plochu krajného kolmého trámu v lodi, ktorý je tesne za spojovacím otvorom (230×140 cm) v kamennom štíte lode . Ako zaujímavosť možno uviesť, že v strednej severnej priehlbni klenby lode sa zachoval zvyšok pôvodnej ranogotickej omietky s fragmentom fresky. Ide pravdepodobne o motív iluzórneho okna s rastlinnou dekoráciou. Loď mala pôvodne drevený strop, ktorý bol pri prestavbe okolo roku 1360 nahradený klenbou opretou o dva stĺpové podpery, čím vznikol tzv. dvojloďový kostol. Časti ranogotickej omietky sa takto dostali do nadklenbových priestorov v podkroví . V popise interiéru kostola sa nikde neuvádza, že portál vstupu zo sakristie do svätyne už má barokové kamenné ostenie z prestavby v rokoch 1718-1721, keď sa odstránil pôvodný gotický portál. Podľa georadarového prieskumu bol tento vstup pravdepodobne dodatočne prerazený po predĺžení presbytéria o východnú polovicu okolo roku 1340, pôvodný vstup bol o niečo bližšie k víťaznému oblúku, je tiež možné, že v pôvodnom vstupe je teraz zabudovaný malý úložný priestor sakristie, datovaný na hornom okraji kamenného ostenia letopočtom 1541. Zo sakristie viedlo pôvodne v stene múra presbytéria o hrúbke 140 cm schodište na úzky chór s organom v presbytériu nad štallami z roku 1502, neskôr bolo schodište používané ako vstup na kazateľnicu. Po zamurovaní horných dverí do svätyne v roku 1970, slúži schodište ako úložný priestor. Z barokovej prestavby v roku 1721 pochádza  južný vstupný kamenný portál do lode, ktorý bol prekrytý postavenou klenbovou predsieňou (babinec). V tomto období sa odstránili početné kamenné náhrobné epitafy z interiéru kostola. Z mobiliáru kostola je raritou, že na hlavnom oltári sú dvaja svätí Antonovia. Pri veľkom „skrášľovaní“ kostola po roku 1910 sa odstránili všetky staré gotické oltáre a nahradili novými (pseudogotickými). Hlavný oltár, oba bočné oltáre v lodi, malú oltárnu skriňu pre sochu sv. Antona Paduánskeho (autor F. Stuflesser, 1902, Južné Tirolsko) v kaplnke sv. Valentína a kazateľnicu (odstránená v roku 1969) vyhotovila rezbárska firma Františka Repčíka zo Spišskej Novej Vsi, a to pravdepodobne medzi rokmi 1910-1912. Táto firma vyhotovila aj ústrednú sochu sv. Antona na hlavnom oltári, sochu Lurdskej Panny Márie a Ježiša na bočných oltároch, k menším doplnkom firmy patrí aj neogotické kňazské kreslo pri oltári. Pri rozmontovaní odstránenej kazateľnice sa našiel na nej nápis, že bola zhotovená 15.2.1911 majstrami K. Paczanovským a O. Javorským v dielni Repčíka v Spišskej Novej Vsi. Podľa fotografie z roku 1925 kompozíciu na novom hlavnom oltári dopĺňali po oboch stranách sv. Antona drevené pozlátené sochy dvoch anjelov, tiež z dielne Františka Repčíka. Dnes sú umiestnené pod oltárom a na ich mieste sú pozlátené neskorogotické sochy z pôvodných gotických oltárov – vpravo sv. Mikuláš a vľavo sv. Anton, ten ale už bez palice v tvare T. Umelecky cennejší je pseudogotický hlavný oltár v kaplnke sv. Valentína, zakúpený okolo roku 1900, ktorý vyhotovila svetoznáma firma Josef Schmalzl na výrobu oltárov a sôch v Južnom Tirolsku v meste Sankt Ulrich in Gröden, o čom svedčí nápis na bočnej ploche oltára. V kaplnke je na južnej stene od roku 1971 inštalovaná baroková kalvária z polovice 18. storočia (reštaurovaná v roku 2004), ktorú tvorí kríž s Kristom a dve drevené  pozlátené sochy – po pravici Krista je Panna Mária, po ľavici je socha sv. Jána, ktorého neznámy autor znázornil príliš feministicky, takže laikmi je socha považovaná skôr za neznámu sväticu. Medzi najcennejšie chránené pamiatky v kostole sv. Antona patria: na kalvárii na tráme pod víťazným oblúkom umiestnený kríž (okolo roku 1380) a drevené sochy Panny Márie a sv. Jána (okolo r.1500), na severnej stene svätyne umiestnená Madona z kostola sv. Valentína (okolo r. 1480), dve pozlátené sochy na hlavnom oltári – sv. Mikuláš a sv. Anton (okolo r.1500) a drevené lavice (štalla) z roku 1502 vo svätyni. Tieto pamiatky nutne potrebujú reštaurovanie, ktoré pre nákladnosť farský úrad nie je schopný financovať. Bola by žiaduca pomoc mesta pri vypracovaní projektu pre čerpanie z fondov EU, ináč sa nám tieto výnimočné gotické pamiatky v dohľadnej dobe rozpadnú.

Dr. Andrej Novák