V roku 2013 naši chotárni susedia v Slovenskej Vsi vydali monografiu „Slovenská Ves v premenách času“, ktorej zostavovateľom je Dr. Ivan Chalupecký. V kapitole Prírodné krásy a niektoré zaujímavosti sa na str. 413 doslovne píše: „Najväčší z nich – možno skôr riečka – je Biela, prameniaca v Belianskych Tatrách. Slovenčania sú skôr zvyknutí na názov prevzatý od spišských Nemcov – Vilbach (Wildbach – Divoký potok)“. Nie je to však pravda, v žiadnej archívnej listine ani na žiadnej mape nie je potok Biela pod názvom Vilbach alebo ako Wildbach. V nemčine je Wildbach všeobecný názov pre dravý horský potok, podobne ako v slovenčine sú ekvivalentné názvy pre horský potok – bystrina, riava. Aký bol skutočný názov tohto hraničného potoka, počnúc od 13. storočia, sa dozvedáme zo starých archívnych listín a máp. Najstarší názov tohto potoka sa nachádza v listine z roku 1260, v ktorej uhorský kráľ Belo IV. daroval synom komesa Jordana z Hrhova les „okolo rieky Dunajec a Poprad“, pričom hranica darovaného územia začínala pri rieke Poprad, kde vtekala „aqua bella“. V ďalších stredovekých chotárnych listinách týkajúcich sa aj Spišskej Belej sa tento potok uvádza v latinskej podobe „fluvius Bela“ (rieka Belá), ide o listiny z rokov 1282 (Stragar), 1289 (Lendak), 1290 (Lendak, Rakúsy, Strážky, Belá), 1291 (župan Bald nechal mlyn pri Lendaku na“ fluvius Bela“ richtárovi Tylovi z Belej), 1313 (Lendak). Názov potoka Bela (Belá) je jednoznačne slovanského pôvodu, pôvodcom pomenovania boli Slovania zo strážnej osady Stragar (zaniknutá osada v chotári dnešných Bušoviec), ktorí tu pod vedením maďarských pohraničných strážcov z pevnosti zo Strážok chránili opevnenú uhorskú kráľovskú mýtnu bránu a záseky pred vstupom do pohraničia (konfínia) s Poľskom, a to počnúc od polovice 12. storočia až do konca 13.st. Belianski nemeckí kolonisti, ktorí prišli na pozvanie uhorských kráľov niekedy koncom 12.st., ale hlavne v druhej polovici 13.st. po tatárskom vpáde, založili tu svoju osadu, ktorej meno dali podľa svojho hraničného potoka „Bela“, čím vlastne prevzali slovanský názov do názvu svojej nemeckej osady. Len podľa názvu mesta „ Bela“ neskorší historici nesprávne interpretovali, že mesto Belá bolo založené Slovanmi či dokonca Slovákmi, aj keď ktomu nie sú žiadne archívne ani archeologické dôkazy. Tento nesprávny výklad vzniku Spišskej Belej pretrváva v niektorých populárno-historických publikáciách tvrdošijne i doteraz. Pôvodný slovanský názov potoka „Bela“ si neskôr Nemci upravili do podoby „Belbach“ (Belá – potok), takto sa prvýkrát objavuje v archívnej latinsky písanej listine Spišskej Belej z roku 1435 ako názov hraničného potoka. V tejto listine Spišská kapitula na žiadosť Belej, za prítomnosti dôveryhodných ľudí z okolitých i vzdialenejších obcí , potvrdzuje ucelený priebeh chotárnych hraníc mesta Belá. Bolo to potrebné potvrdiť v dôsledku neuznávania hraníc Belej v Tatrách susedným Kežmarkom, ktorý získal od uhorského kráľa Žigmunda v roku 1429 polovicu Rakús. Názov potoka – Belbach – sa odvtedy objavuje vo všetkých ďalších archívnych listinách Spišskej Belej až do konca 19. storočia. V listine z roku 1516, v ktorej sa dohodlo mesto Belá so zemepánmi zo Slovenskej Vsi o udržiavaní hraničného potoka, sa uvádza „fluvius Byelbach alias Busthovka“ (rieka Belbach ináč Pustovka), kde sa prvýkrát objavuje aj slovenský názov, ktorý sa používal v tomto období v Slovenskej Vsi. V najstaršej historickej chotárnej mape Spišskej Belej z roku 1777 je názov potoka v tvare Belbach. Pri prvom vojenskom mapovaní Uhorska (1763 – 1787) je názov potoka „Biel Bach vel Heeg Wasser“, pri druhom vojenskom mapovaní (1806-1869) je názov „Bel Bach oder Hegewasser), pri treťom vojenskom mapovaní (1869 – 1887) je názov „Bél- Bach“. Názov Hegewasser (Zásekový potok) sa dával ako druhý názov pre Belbach, pretože dolnú časť toku pri Bušovciach od čias obranných zásekov pri mýtnej bráne pri vtoku do Popradu nazývali Bušovčania „Hegwasser“ čiže Zásekový potok ( Záseková voda). Na mape z roku 1896 a na vojenskej mape 1905/1906 sa objavuje zmaďarizovaný názov „Bélapatak“, ale na iných mapách v rokoch 1900, 1912, 1924 je to „Bela“. Na vojenskej mape ČSR z roku 1935 je prvýkrát tvar „ Biela“, takisto na vojenskej mape z roku 1952 je to „Biela“, ale na turistickej mape tiež z roku 1952 je opäť „ Belá“. Terajšia podoba názvu potoka „Biela“ je na turistických mapách definitívne od roku 1969. Zaujímavý je aj pôvod neoficiálneho názvu potoka „Vilbach“, ktoré používalo (používa) slovenské obyvateľstvo aj doteraz. Kľúč k vysvetleniu je v monografii Lendaku (2011) na str. 129, kde Ján Neupauer spomína, ako sa exhumovali pochovaní partizáni po vojne pri Lendackom mlyne: …umyli v „Biľbachu“…Čiže v Lendaku sa terajší potok Biela nazýva „Bilbach“, čo potvrdili i súčasní obyvatelia Lendaku. Starodávny slovansko-nemecký názov Belbach si teda Lendačania upravili do podoby Bilbach a v neďalekej Slovenskej Vsi už došlo k ďalšiemu fonetickému skomoleniu na tvar Vilbach. Teda, ak by sme mali sa vrátiť k pôvodnému názvu z 13. storo- čia, tak by to malo byť správne buď v tvare Bela (Belá), alebo ako slovensko-nemecký tvar Belbach, ktorý sa používal od 14. storočia až do konca 19. storočia. Miestopisné názvy môže zmeniť Úrad geodézie, kartografie a katastra SR v Bratislave na podnet mesta, závisí to však od vôle vedenia a obyvateľov mesta, či majú o to vôbec záujem. Nie je tiež ujasnené, či terajší vodný tok Biela je ešte potok alebo už rieka. Je len všeobecne udávané, že potok je malý tok, ktorý sa vlieva do rieky, možno ho preskočiť alebo prebrodiť a jeho priemerná šírka nie je väčšia ako 8 – 10 metrov. Biela svojou priemernou šírkou toku 8 – 10 metrov môže byť aj potokom i riekou, takže výstižnejšie je pomenovanie riečka Biela. Niekdajšia krištáľovo čistá riečka s bielym štrkom na dne a plná rýb, ako sme ju poznali ešte v 60.-tych rokoch 20.storočia, už dávnejšie sa podobá skôr vode v rieke Poprad, jeho štrkové dno je dnes tmavé od povlakov rias a siníc, brehové porasty sú plné rozvlečeného plastového a iného komunálneho odpadu. Vybudovanie čističiek splaškových vôd v Ždiari, Tatranskej Kotline, v Lendaku neprinieslo zlepšenie kvality vody, ale paradoxne s vypúšťaním ich „prečisteného produktu“ do riečky Bielej sa výrazne zhoršilo chemické a bakteriálne zloženie vody, keďže predtým splaškové vody a fekálie ostávali na pozemkoch v žumpách alebo na hnojiskách a do Bielej sa nedostávali. Možno len dúfať, že niekedy v budúcnosti sa zmenou technológie čistenia vody podarí zlepšiť aj kvalitu vody riečky Bielej.
Dr. Andrej Novák
