Cena mesta za rok 1996 sa udelila in memoriam Michalovi Grigerovi (1919 – 2005)
– za nevšednú húževnatosť, vitalitu a celoživotný prínos pre rozvoj mesta Spišská Belá
Mgr. GRIGER Michal – stredoškolský profesor
(24. november 1919 Vyšné Repaše, okres Levoča – 8. október 2005 Spišská Belá)
Bol synom Michala a Márie, rod. Grigerovej. Mal bratov Jána a Tomáša. Michal ako 3-ročný osirel. Otec sa druhýkrát oženil, vzal si matkinu sesternicu, ktorá Michala neprijala. Nakoniec sa ho ujali ujo s tetou, ktorí sa mu stali druhými rodičmi. Od malička bol vychovávaný v kresťanskom duchu. Ľudovú školu absolvoval v rodnej obci. Bol vzorným študentom. Vďaka tomu, že mal pekné písmo a diktát na prijímacích skúškach napísal bez chyby, bol prijatý na Gymnázium v Levoči.
Jeho ďalšie štúdium pokračovalo na Rímsko-katolíckom učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. Po štúdiu pracoval ako učiteľ a organista (kantor) v Niedzici (1939 – 1940) a v Jurgove ( 1940 – 1943) – tieto obce sa počas II. svetovej vojny vrátili Slovensku. Kvalifikáciu pre základné školy získal v roku 1939, pre meštianske školy – slovenský jazyk, dejepis, zemepis v roku 1943 a pre stredné školy v roku 1972 na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (slovenský jazyk a literatúra – dejepis).
Pričinil sa o založenie rezbárskej dielne v Jurgove, ktorá vznikla v roku 1942 vďaka Spolku pre zveľaďovanie domácej výroby na Slovensku v Bratislave. Tu pracoval ako správca dielne. Po II. svetovej vojne odišiel do Spišskej Belej, kde sa zaslúžil o vznik Umelecko-priemyselného výrobného družstva, s.r.o. Javorina v roku 1947. Michal Griger tu zotrval do roku 1956. O rok neskoršie odchádza pracovať do Ústredia ľudovej umeleckej výroby v Bratislave, kde pracoval do roku 1967. V rokoch1 968 – 1972 pracoval v Múzeu v Kežmarku ako historik pre literárnu históriu. Do školstva sa vrátil v roku 1972, keď začal pracovať na Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi a tu zotrval až do odchodu do dôchodku, t.j. do roku 1982.
Bol to veľmi vzdelaný a obľúbený pedagóg, ktorý vzbudzoval veľkú úctu a rešpekt. Vďaka svojim organizačným schopnostiam ovplyvnil ľudovú umeleckú výrobu na východnom Slovensku a prispel k rozvoju rezbárstva na Slovensku, Česku a Poľsku. Bohatá bola jeho publikačná činnosť. Do Pedagogickej encyklopédie Slovenska spracovával heslá o najstarších školách na Spiši. Pre Slovenský biografický slovník spracoval významné osobnosti Spiša. Bol zostavovateľom aj autorom príspevkov do zborníkov Spišská Belá, Spišská Stará Ves, Zamagurie, Štátna meštianska škola Jurgov, Prof. ThDr. Alojz Miškovič a Zborník prednášok k 180. výročiu založenia Učiteľského ústavu v Spišskom Podhradí. Vďaka jeho iniciatíve bolo založené Múzeum Dr. Michala Greisigera v Spišskej Belej. Spolupracoval aj na monografii Spišská Belá. Veľa práce venoval zbieraniu ľudových piesní. Veľkú pozornosť venoval obrane a udržiavaniu identity slovenskej národnostnej menšiny na Orave a Spiši, ktoré po vojne opäť pričlenili k Poľsku. Bol čestným členom Spišského dejepisného spolku.
S manželkou Emou, rodenou Smrekovou (28.3.1924 – 19.10.2010) mali deti: Ing. Máriu Dobákovú (* 1947), PhDr. Martu Weissensteinerovú (*1949), Michala Grigera (*1950), MUDr. Kristínu Bartkovú (* 1953), Ľubomíru Grigerovú (* 1955) a Beátu Purdešovú (* 1960). Jeho manželka pracovala ako učiteľka, bola dlhoročnou členkou učiteľského speváckeho zboru Tatran v Poprade.
Autor: Erika Cintulová
Literatúra:
KOLLÁROVÁ, Zuzana, zost. Spišská Belá. Prešov : UNIVERSUM, 2006, s. 416-417. ISBN 80-89046-37-1.
Článok bol publikovaný v knihe: Baráthová, Nora a kolektív: Osobnosti Kežmarku 20. storočia. Kežmarok : Jadro, 2022, 320 s. ISBN 978-80-89426-79-9
