Rímskokatolíckej farnosti Spišská Belá sa s finančnou podporou Prešovského samosprávneho kraja podarilo zrealizovať architektonicko-historický výskum veže kostola sv. Antona, opáta a pustovníka v Spišskej Belej.
Výskum sa realizoval na základe podmienok rozhodnutia Krajského pamiatkového úradu v Prešove k zámeru vybudovania novej zvonovej sústavy vo veži kostola, s čím súvisí príprava novej zvonovej komory v priestore piateho a šiesteho podlažia veže. Hlavným realizátorom a odborným garantom výskumu bol pán Ing. Arch. Ivan Gojdič.
Celková výška našej veže je 48,3 metrov. Dokým „dorástla“ do takejto výšky prešla si v priebehu storočí viacerými etapami vývoja. Prvá úvodná etapa siaha do tretej štvrtiny 13. storočia, k nej jednoznačne patrí obvodový plášť pôvodného jednoloďového ranogotického kostola. Z tohto obdobia sa nám viditeľne zachovalo malé štrbinové okienko schované nebadane nad dnešným bočným vstupom do veže.
V priebehu 14. storočia náš kostol nabral zhruba súčasné rozmery, bol prestavaný na typické dvojlodie s predĺžením svätyne. V tomto období opäť podrástla po stavebnej aj architektonickej stránke aj kostolná veža. Bol vybudovaný z hľadiska výskumu najhodnotnejší architektonicko-historický priestor veže na štvrtom podlaží. V rohoch muriva sú viditeľné fragmenty nábehov gotickej rebrovej klenby, po ktorej ostali v rohoch stien kamenné pätky, ktoré jediné ostali po zosekaní krížovej klenby. V priestore štvrtého podlažia sú použité rovnaké architektonické prvky, aké sú vbudované pri zaklenutí dvojlodia v interiéry kostola (klinové profily rebier, konzoly pod nábehmi), to znamená, že sa vytvorila reprezentatívna krížová klenba dokonca s figurálnou plastickou výzdobou konzol pod nábehmi rebier. Vznikol tak separátne prístupný dôstojný zhromažďovací priestor, čo potvrdzuje úvahy o rokovaniach mestskej rady alebo súdov, či prísažných dohodách aj profánneho charakteru, odohrávajúcich sa v stredoveku vo veži farského kostola. Klenba sa nezachovala, mohla byť zničená pri požiari v roku 1518. V tomto roku údajne blesk spôsobil požiar, podľa záznamov v kronike levočského richtára Konrada Sperfogla, interiér kostola nebol poškodený, iba strecha a veža, kde spadli zvony a rozdrúzgali sa. Zo záznamu presne nie je jasné, o ktorý kostol ide, v prípade, že išlo o farský kostol, padajúce zvony mohli preraziť klenbu na štvrtom podlaží a možno aj podveží) alebo bola strhnutá najneskôr koncom 18. storočia. V Historii domus („farská kronika“) našej farnosti sa v roku 1750 spomína, že vo veži padol veľký zvon o váhe 44 centov, čo v prepočte na kilogramy je 2,5 tony. Pád zvonu o takejto váhe musel preraziť všetky podlažia veže. Ranogotická krížová klemba, podobná tej nezachovanej zo štvrtého podlažia, sa rozprestiera aj v podveží hlavného vchodu do kostola (babinci).
V roku 1590 bola dokončená výstavba renesančnej zvonice západne od kostola, ktorá v súčasnosti patrí mestu. Jej vybudovanie zrejme naštartovalo ďalšiu stavebnú etapu veže, vytiahnutie do výšky ochodzu s renesančnou atikou nazvanou v historických dokumentoch ako cimburín. Čo je zaujímavejšie je, že na kresbe v historii domus farského úradu je znázornená aj guľová cibuľa veže vsadená v strede zastrešenia nad ochodzou s kladivkom odbíjajúcim hodiny vnímateľné na ciferníku pod ochodzou.
Najzásadnejšia prestavba veže do súčasnej podoby sa udiala na konci 19. storočia v rokoch 1882 až 1883, kedy sa vytvorili drevené neogotické veľké okenné otvory na piatom podlaží a z tohto dôvodu museli aj staticky stabilizovať murivo veže oceľovými lanami.
Za potrebné zameranie veže k výstupom architektonicko-historického výskumu vďačíme geodetickej kancelárii GEOMERA pánu Ing. Antonovi Olekšákovi a pani Ing. Veronike Uličnej.
Výsledky architektonicko-historického výskumu budú tvoriť dobrý základ pre všetky budúce obnovy a rekonštrukcie interiéru aj exteriéru našej kostolnej veže.
