Zomrel kňaz a filantrop Anton Srholec, bojovník proti komunizmu a neslobode

Zomrel kňaz a filantrop Anton Srholec, bojovník proti komunizmu a neslobode

Rímskokatolícky kňaz, salezián, bojovník proti neslobode, odporca komunistického režimu a zakladateľ centra Resota Anton Srholec zomrel vo štvrtok 7. januára 2016.

Narodil sa v Skalici 12. júna 1929, kde študoval na gymnáziu. V roku 1946 sa pridal k saleziánom. Keďže mu komunisti neumožnili študovať teológiu, v roku 1951 sa rozhodol pre útek cez rozvodnenú Moravu do Rakúska. Chytili ho a odsúdili na dvanásť rokov, vo väzení nakoniec strávil desať. Prevažnú časť v uránových baniach v Jáchymove.

Po návrate z väzenia pracoval ďalších desať rokov ako robotník, k teologickým štúdiám sa dostal až začiatkom 70. rokov v Taliansku. Počas normalizácie však dlho stále nemohol pôsobiť ako kňaz, časť tohto obdobia strávil ako kostolník v bratislavskom Blumentálskom kostole s povolením vypomáhať v kňazských prácach. Za aktívnu účasť na púti vo Velehrade v roku 1985 Antonovi Srholcovi odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe. Na púti totiž zorganizoval mládežnícky program. Posledné štyri roky pred dôchodkom teda znova pracoval ako robotník.

Po zmene režimu sa začal venovať bezdomovcom, v roku 1992 pre nich zriadil domov Resota v bratislavskej mestskej časti Podunajské Biskupice. Opatroval tu desiatky ľudí, ktorým iní pomôcť nevedeli. Srholec stál na čele Konfederácie politických väzňov, do konca života upozorňoval na zločiny komunizmu a varoval pred režimami, v ktorých vládne nesloboda. Slovensko videl v Európe, spolu s ostatnými slobodnými štátmi.

Srholec patril k jedným z mála predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktorí sa verejne zastali odvolaného trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka. „Bezák je symbolom toho, čo je v srdciach väčšiny obyvateľov žijúcich na Slovensku, že biskup, kňaz, veriaci človek by mal byť a môže byť slušný, priateľský, obetavý, angažovaný, stáť pri nás. Ukázal nám, že je to možné,“ zopakoval aj takto pred rokom na Troch kráľov.

Podpredseda Konfederácie politických väzňov Peter Sandtner vraví, že Srholcovým veľkým snom bolo vydanie knihy o pamätníkoch politickým väzňom. „Vždy chcel, aby tu po ňom ostalo čo najviac. Vravel, že kým sa táto kniha nevydá, nemôže umrieť,“ spomína Sandtner. Vlani sa vydania tejto knihy dočkal. „Keď som ho prosil, aby vo svojich úvodníkoch a článkoch písal o minulosti, o jáchymovských lágroch, nechcel. Nechcel zostať v minulosti. Chcel tvoriť krajší svet, krajšiu Európu. No jeho kniha Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov azda túto situáciu opisuje najlepšie.“ Svoje spomienky však nikdy nestaval na nenávisti. Vždy hľadal v ľuďoch to ľudské. Hoci v posledných rokoch naňho naliehali, aby sa v článkoch častejšie vracal do temnej minulosti, odmietal to. Oveľa viac sa zaujímal o súčasnosť a budúcnosť, chcel tvoriť krajší svet.

Šéfredaktor .týždňa Štefan Hríb, ktorý sa so Srholcom priatelil, o ňon napísal, že je z ľudí, bez ktorých si Slovensko nevie predstaviť. „On, vždy ponižovaný a odsúvaný, komunistami aj vlastnou cirkvou, urobil zo svojho života zázrak, keď trápenie stále znovu premieňal na lásku. Je hriechom tejto krajiny, že on sám ju dostáva plným priehrštím až teraz.“

Don Antonio, ĎAKUJEME !!!

Môže Vás zaujímať...

Oznámenia
X