V nových publikáciách o histórii Tatier sa opakovane nesprávne interpretujú archívne listiny o vývoji a priebehu tatranských chotárnych hraníc medzi Kežmarkom a Spišskou Belou. Až do 15. st. totiž chotáre Kežmarku a Spišskej Belej v Tatrách nesusedili, medzi nimi bol vklinený chotár Rakús. V roku 1429 uhorský kráľ Žigmund daroval svojmu protežovanému mestu Kežmarok polovicu Rakús i s lesmi v Tatrách. Od tohto roku začali sústavné chotárne spory medzi uhorským mestom Kežmarkom a Spišskou Belou, ktorá od roku 1412 do roku 1772 v rámci zálohovaných 16. spišských miest Poľsku patrila poľskému kráľovi. Spor vyvrcholil v roku 1536, keď poľský šľachtic Hieronym Laski, ako majiteľ Kežmarského hradu a Kežmarku, zabral Spišskej Belej jej tatranský chotár, pričom to zdôvodňoval sfalšovanou listinou Berzeviczyovcov z roku 1290 o priebehu chotárnych hraníc medzi Lendakom, Rakúsmi, Belou a Strážkami. Aj keď najvyšší kráľovský súd potvrdil priebeh hraníc Spišskej Belej, tak ako to mala potvrdené Spišskou kapitulou v roku 1435, Kežmarok to naďalej nerešpektoval. V záujme dobrých susedských vzťahov nakoniec Spišská Belá dohodou v roku 1543 odstúpila Kežmarku časť chotára v podhorí Tatier, umožnila Kežmarku v terajšej Doline Siedmich prameňov ťažiť tvrdé drevo pre potreby kežmarských pecí na pálenie vápna, avšak za podmienky zachovania hranice na potoku Čierna voda a jej prítoku – Milého potoka. V listine z roku 1543 sa zároveň povoľovalo pasenie Kežmarku a Rakúsom na Rovných pasienkoch (Weidenau) od sedla Červená hlina až po Kopské sedlo, samozrejme pri zachovaní dovtedajšieho priebehu starých chotárnych hraníc potvrdených v roku 1310 uhorským kráľom Karolom Róbertom. Táto dobrá vôľa Spišskej Belej sa však po čase nakoniec obrátila proti nej. Po stáročiach sa vliekol spor s Kežmarkom, ktorý si chcel okrem práva pásť dobytok i privlastniť toto územie spoločných pasienkov. K takýmto epizódam patrí i vojenská akcia v roku 1701, kedy Kežmarok zneužil prítomnosť cisárskej jednotky pod velením kapitána Jakuba Kraya, kežmarského rodáka. Akcia sa skončila ale fiaskom, Spišská Belá riešila incident právnou cestou. Výsledkom bolo úradné potvrdenie o status quo – pasienky sú spoločné pre Kežmarok, Spišskú Belú a Rakúsy, pričom hranice spoločných pastvín boli nanovo vyznačené hraničnými kopčekmi, na jednom bloku prírodného kameňa aj s vysekanými písmenami KBR (Kežmarok, Belá, Rakúsy). Až v roku 1872 sa spoločné pasienky rozdelili na tri rovnako veľké chotárne časti pre zúčastnené obce. O tom, ako prebiehala vojenská akcia v roku 1701 píše spišský historik Samuel Weber vo svojej monografii Geschichte der Stadt Béla z roku 1892 v nasledujúcom doslovnom preklade:
Dňa 13. júla 1701 bolo v Kežmarku rušno. Už za včasných ranných hodín nastúpila v blízkosti radnice vojenská jednotka. Mužstvo bolo v plnej výzbroji, zaopatrené muníciou i proviantom na celý deň. Čoskoro sa dostavili aj rôznorodé vozy, ktoré zastali rovno pred vojakmi. Túto expedíciu pripravenú na pochod obstáli početní zvedavci. Keď sa zjavil dobre známy a veľavážený veliteľ Jacob Edler von Kray, všetci utíchli a spozorneli. Veď to bol rodený Kežmarčan. Vo vojsku si odslúžil dvadsaťštyri rokov, z troch krvavých vojen sa vrátil ovenčený vavrínom a na kapitána cisársko-kráľovskej armády sa vypracoval od piky. Veliteľ, ktorý bol len tak mimochodom otcom generála – poľného maršala baróna Kraya, predstúpil pred rotu vo vzpriamenom vojenskom postoji a vysvetlil im, že ide o dôležitú a obtiažnu výpravu, a preto im je povolené použiť dopravné prostriedky.
Následne do pripravených vozov nastúpil veliteľ, vojaci, zástupcovia mesta i mnohí dobrovoľní diváci, a výprava sa vydala smerom k Stráňam pod Tatrami, kde už všetci, mladí i starí, na oknách i v uliciach pozorovali túto nezvyčajnú skupinu. Keď sa dozvedeli, že smeruje do Doliny Bielej vody (Weisswasser-Thal), pridalo sa ich zopár k nim. Tu pri zurčiacom horskom potoku sa dolina i cesta zužujú. Na brehoch potoka sa zelenajú vŕby, jelše i jarabiny, čo je síce romantické, ale cesta je tu hrboľatá a ťažko prejazdná. Napriek tomu sa odviezli až po Zbojnícky les (Räuberwald). Tu expedícia vystúpila a po krátkej prestávke pokračovala v ceste pešo. V blízkosti Bielej steny (Weisse Wand), uprostred letnej horúčavy a kráčajúc po strmom chodníku fučali príslušníci vojenskej jednotky ako malá lokomotíva a nejedna kropaj potu veľká ako hrach sa rinula po čelách týchto nezvyčajných turistov. Histórie znalý veliteľ si pri tom určite mimovoľne pomyslel na ťažkosti Hannibala, či Fridricha Barbarossu, ktorí kedysi i so svojím vojskom museli prejsť cez Alpy.
Napokon sa oddiel dostal až ku Kežmarskému košiaru (Kesmarker Koschar) v nadmorskej výške 1205 m., vyčerpaný, ale v dobrej nálade, aby si urobil prestávku, keď tu jeden so synov boha Marsa, oduševnený turistickým podujatím, ale bez znalosti pohoria a okolia, začal v plnej výzbroji liezť na štít Svišťovky, bez toho, aby si to niekto všimol. O chvíľu sa už muž rozplýval nad nádherným výhľadom na Zelené pleso. Vtom sa nešťastne pošmykol a už sa rútil dolu hlavou do doliny. Pri páde si zlomil krčný stavec a ostal na zemi ležať mŕtvy a nehybný. Počas pádu sa jeho puška odistila a vystrelila, pričom narobila strašný rachot, ktorý sa ešte znásobil ozvenou brál obklopujúcich Zelené pleso (Grüner See).
Hlučný výstrel zalarmoval vojakov na Košiari. „Nepriateľ!“ Ozvalo sa zo všetkých hrdiel. „Možno sa na nás rúti i s kanónmi!“ dospeli vojaci k strašnému záveru. Všetci sa okamžite chopili pušiek, nastokli na ne bajonety, zaujali bojové postavenie a vydali sa na miesto, odkiaľ bolo počuť výstrel. Na tvárach útočníkov sa však čoskoro objavilo sklamanie. Našli totiž svojho kamaráta ležať v údolí v roztrhaných šatách. Na odlomených kusoch skál mohli sledovať, z ktorého miesta a z akej výšky sa nešťastník zrútil.
Keď už boli vyzbrojení, chceli sa ihneď vydať na skutočné miesto ich určenia, teda na Rovné pasienky (Weidau), kde vraj táborili ozbrojení Beľania, aby mohli zatlačiť Kežmarčanov, ktorí prenikli priďaleko do spoločných pastvín (gemeinschaftliche Hutweide). Tie však patrili podľa starej dohody všetkým spoločne – Beľanom, Kežmarčanom i Rakúsanom. So spustenými bajonetmi sa jednotka prehnala okolo Študentskej studne (Studentenbrunn), nahor na rozsiahle Rovné pasienky (Weidau), na časť v starých listinách uvádzaná pod názvom Nehrerau (podľa Strážok, ktoré vlastnil určitý čas Kežmarok. Po roku 1872 je už názov Rakúska poľana, pozn. prekl.). Ale aj tu výpravu čakalo sklamanie. Keď dorazili na Rovné pasienky (Weidau), videli tu síce mnohých Beľanov, ktorí mali v rukách palice, vidly, či mlatce, naladení však boli celkom mierumilovne a poddajne, a ihneď sa ponáhľali s vysvetlením: „Právo je na našej strane, Kežmarčania porušili hranice, ale násilím proti násiliu, to my nechceme. Nášho práva sa budeme domáhať inakšie.“ A s týmto vysvetlením sa stiahli. Aj čata urobila čelom vzad. Pinka zanôtila o mieri. Vojnové nešťastie bolo zažehnané! „Ešte niečo.“ zavelil kapitán odchádzajúcim Beľanom: „Za mŕtveho vojaka musí zaplatiť Belá a okrem toho musí dať za neho jedného muža do služby!“ A takto sa protivníci rozišli.
I keď výprava prebehla zdanlivo mierumilovne a bez zranených, mala i jednu obeť na živote. Mŕtveho vojaka zniesli na nosidlách vystlaných čačinou a pochovali ho s vojenskými poctami v Kežmarku.
Na druhý deň sa niekoľkí belianski páni vybrali na Ľubovniansky hrad, aby tam vtedajšiemu administrátorovi Karettymu podali správu o tom, čo sa stalo. Ten vyslancom poradil, aby v jeho mene a v mene mesta Belá podali proti tomuto násilnému činu zo strany Kežmarku sťažnosť. Tejto rady sa Beľania aj držali. V nedeľu Najsvätejšej Trojice sa na cestu do Spišského Podhradia vydala slávnostná výprava z Belej v zložení: Salamon Gulden – richtár, Martin Weiss – zástupca richtára, Johann Weiss, Georg Mayer a Martin Gulden. Menovaní páni podali na Spišskej Kapitule v mene Karettyho, administrátora XIII. spišských miest, i v mene mesta Spišská Belá slávnostný protest proti už opísanému úmyselnému násilnému aktu s vysvetlením, že teraz, tak ako aj predtým, chcú, aby boli dodržiavané hranice spoločných pastvín (gemeinschaftliche Hutweide). A tak je tomu až do dnešných čias. Kto sa raz vyberie na túru k Zelenému alebo Bielemu plesu, či do Meďodolov, ešte i dnes tam na Rovných pasienkoch (Weidau) na vzpriamených kamenných blokoch uvidí tri písmená KBR, t. j. Kežmarok, Belá, Rakúsy, ako znak toho, že na týchto miestach mali spoločné právo pásť menované obce, a že ho využívali v mieri. Niekedy však ich obyvatelia stáli neoblomne proti sebe, v pochopiteľnej snahe, nepopustiť zo svojho práva, tu vysoko v Snežných horách, ani o vlások. Veľmi dobre vedeli a svojimi činmi aj dávali najavo, že: Spravodlivosť sa nedá ohnúť. Musí pevne stáť alebo padnúť!
Dr. Andrej Novák, Spišská Belá dňa 14.07.2018
Príloha: Foto – Hraničný kameň KBR spoločných pasienkov pri Belianskej kope (autor Andrej Novák) + detail nápisu KBR
