Známa žartovná slovenská ľudová pieseň trochu poprehadzovala sled sviatkov – správne poradie: fašiangy, Veľká noc, Turíce – ale to zrejme preto, že sa spievala kedysi práve v čase fašiangových veselíc. Dni od Troch kráľov po Popolcovú stredu nazývame fašiangy. V súčasnosti ide o obdobie, ktoré sprevádza čas plesov, bálov, zábav; organizujú sa svadby, hostiny, zabíjačky. Hlavne posledné tri dni pred Popolcovou stredou boli v minulosti vyplnené zábavami, nadmerným pitím alkoholu a jedením. Posledný štvrtok pred koncom fašiangov sa kedysi nazýval aj tučný štvrtok.
Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov boli tradičné fašiangové hry. Po dedinách i v mestečkách šli v sprievode mladí muži preoblečení v maskách. Najčastejšie to boli masky: Cigánka, Žobrák, Drotár, Stará žena, Prespanka s dieťaťom, Mladucha a Mladý zať, Kováč, Kominár, Handrár, ale aj maska Medveďa, Kozy, Turoňa a Slameníka, ktoré symbolizovali plodnosť, ale aj smrť. S Turoňom sa na fašiangy chodievalo i v našom meste ešte aj po roku 1918 v dobe medzivojnového Československa. Turoň bola vyrezaná hlava capa obitá chlpatou kožou a pohyblivou klapačkou ovládanou šnúrkou. Umiestnená bola na kolíku vo výške skrčeného chlapa, ktorý v obrátenom kožuchu v predklone tancoval s Turoňom. Turoň mal priniesť do domu gazdovi veľa šťastia pri rozmnožovaní hospodárskych zvierat. Maskované sprievody mali komickým spôsobom parodovať zvyky, niektoré povolania alebo niektoré osoby.
Ľudia v sprievode držali v ruke ražeň alebo šabľu – prastaré symboly mužskej sily a plodnosti. Na ražeň im prizerajúci sa napichovali slaninu, klobásu, dávali im vajcia a peniaze na spoločné posedenie. Zapichovanie ražňa do povaly symbolizovalo pomyselné spojenie neba so zemou. Muži prezlečení v maskách žobrali, kradli, predstierali prácu, za ktorú sa dožadovali odmeny, ale aj tancovali. Ich úlohou bolo zabaviť prizerajúcich sa. Parodovali preto svadobčanov, vysmievali sa z vydajachtivosti, lenivosti, hlúposti, pýchy a spanštelosti a trestali staré dievky – priviazali im na nohu klát. Mohli si dovoliť počas fašiangov to, čo si inokedy nemohli dovoliť.
V Spišskej Belej sa od roku 1919 etabloval Spišský belanský karnevalový spolok (Stanovy mal schválené 4.3.1922 Ministerstvom pre správu Slovenska, predsedom bol Dr. Adalbert Weisz, konateľom Aurel Haršányi). Tým, že majetok, karnevalové masky, rekvizity, ohňostroj patril hlavne miestnym Nemcom, rozvinuli tradíciu vlastnú germánskym koreňom. Okrem vydávania karnevalových novín v nemčine – na fotografii – v preklade Belianska fašiangová trúba, spolok organizoval fašiangový sprievod a karneval ako vyvrcholenie fašiangov. Táto udalosť si získala priazeň nielen miestnych obyvateľov.
Na pohľadnici z roku 1924 vidíme alegorický voz s maketou zvonice a atrapou býka.
Za nedeľnou zábavou počas posledného víkendu pred začiatkom pôstu sem prichádzali kúpeľní hostia z Tatier, ale aj stredné a vyššie vrstvy obyvateľov zo Spiša. Pozerať sa bolo na čo. Sprievod centrom Spišskej Belej Letnou a Zimnou ulicou so 600 účinkujúcimi viedli spišskí rytieri a trubači, oblečení v mestských farbách, potom nasledovali jazdci a alegorické vozy. Prvý alegorický voz so štyrmi dievčatami predstavoval pestrú etnicitu Spišskej Belej – spišskú pieseň – slovenskú, nemeckú, maďarskú a goralskú. Ďalšie štyri vozy vyjadrovali štyri ročné obdobia. Zbankrotovanú beliansku banku stvárnil osobitný alegorický voz, nuž a svojich priaznivcov si iste našiel aj voz so sudom Grebovej spišskej borovičky.
Okrem toho sa v Strážkach zvykol konať tradičný maškarný ples, o čom svedčia fotografie v archíve Mestského úradu v Spišskej Belej – jedna z nich aj ako ilustračná fotografia tohto článku.
Typickým fašiangovým jedlom boli šišky vyprážané na masti. Najveselšie obdobie roka však Popolcovou stredou vystriedal 40-dňový pôst pred Veľkou nocou. Aj v súčasnosti sa väčšinou rešpektuje, že v tomto období sa nekonajú svadby ani oslavy či hostiny.
Určením dátumu Veľkej noci poveril nikajský koncil v roku 325 alexandrijského biskupa, ktorý rozhodol, aby sa Veľká noc svätila prvú nedeľu po prvom jarnom splne (spln, ktorý pripadá na deň jarnej rovnodennosti alebo najbližší nasledujúci termín). To znamená, že Veľká noc môže pripadnúť na niektorý z dní od 22. marca do 25. apríla, a tak veľkonočné sviatky a od nich závislé pohyblivé sviatky môžu pripadnúť na 35 rôznych dní. Preto bolo vypracovaných 35 kalendárov, ktoré obsahujú všetky varianty kresťanského pohyblivého kalendára (využívajú ich hlavne historici a archivári, ktorí študujú staré listiny a zaoberajú sa rekonštrukciou ich datovania).
Slávenie Popolcovej stredy bolo zavedené v 7. storočí a tento 1. deň 40-dňového predveľkonočného pôstu sa stal dňom pokánia a pôstu. Pôst mal pomôcť človeku nájsť cestu k duchovným hodnotám. Veriaci si na prijatie sviatosti v tento deň obliekali v zmysle prvokresťanských tradícií kajúci odev smútočných farieb a posýpali sa popolom.
Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy. Zvyk posýpať sa popolom symbolizoval pokánie, pokoru človeka, ktorý si sype pred Bohom popol na hlavu a pretrval dodnes, avšak už len symbolicky, kedy kňaz urobí popolom krížik na čelá veriacich. Najčastejším jedlom Popolcovej stredy bola polievka z kyslej kapusty. Beľania na začiatku 20. storočia na jej prípravu mysleli aj tým, že chytali žaby a spracovali aj žabie stehienka. Ak vyšli pôstne dni po 22. marci, tak sa dalo využiť to, že žaby sa sťahovali do močarísk medzi železničnou stanicou a odbočkou trate na hornú stanicu, kde kládli vajíčka. Pomocou hrablí chlapci žaby lovili a ich zadné nohy navliekli na prútik. Takýto úlovok buď predali, alebo sa uvarili na Popolcovú stredu alebo na zavŕšenie pôstu na Veľký piatok v kapustnici. V nepôstne dni sa žabie stehienka vysmážali alebo pripravovali s vajíčkami.
Ďalšie informácie o tejto téme aj na linke: https://spisskabela.sk/mesto/aktuality/belianske-fasiangove-oslavy-boli-v-okoli-preslavene-ich-sucastou-boli-alegoricke-vozy-ohnostroj-ci-tahanie-byka/
