Prvá doložená (preukázaná) písomná zmienka o Spišskej Belej v Donačnej listine uhorského kráľa Bela IV. pochádza z 30. septembra 1263.
Prvá písomná zmienka o Spišskej Belej sa údajne viazala k r. 1246. Listina bola zapísaná v zozname archívnych dokumentov, uložených v mestskom archíve v Spišskej Belej. Zoznam vyhotovili pri evakuácii archívu počas vojny v r. 1944. Počas evakuácie sa však niektoré písomnosti stratili a pri usporiadaní belianskeho archívu Dr. Jozefom Szontaghom v r. 1959 sa listina s prvou písomnou zmienkou o Spišskej Belej už nenašla.
Prvá doložená písomná zmienka o Spišskej Belej je z r. 1263. Za preukázané služby daroval kráľ Belo IV. (1235 – 1270) svojmu spišskému servientovi Leonardovi istý les s časťou prázdnej zeme ležiacej pri potoku Thothpataka („sylvam quandam cum particula terrae vacuae circa fluvium Thotpataka vocatum“). Panovník poveril zvolenského a spišského župana Detrika presným vymedzením hraníc tohto lesa a opustenej zeme. Detrik v úvode metačnej listiny uviedol, že les a zem, ktorú Belo IV. daroval Leonardovi, sa nachádza pri hranici mešťanov z Belej (circa metas villanorum de Bela...). Presný opis tohto územia znie: „… terrae prima meta incipit apud metas Teutonicorum de Bela et vadit versus meridiem ad fluvium Thotpataka vocatum, et ibi est arbor Zemercze vocata, post hoc vadit per vallem lutosam, ad quandam Tiliam, quo est in angulo silvae, et inde tendit ad fluviam Sarpathaka ibique terminatur…“ (… prvá hranica zeme sa začína pri hranici Nemcov z Belej a vedie južným smerom k rieke Thotpataka [Slovenský potok] nazývanej, a tam je strom Zemercze [smrek?] nazývaný, potom z toho miesta smeruje cez blatisté údolie k lipe, ktorá je na rohu lesa, a odtiaľ smeruje k potoku Sarpathaka [Blatný potok], kde sa na tom mieste končí). Leonardov majetok treba stotožniť s časťou Rakús, ktorú v r. 1294 výmenou za časť terajšej Starej Lesnej dostala do držby šľachtická rodina Berzeviciovcov (Berzeviczy) z Veľkej Lomnice. V tejto, ako aj v nasledujúcich zachovaných listinách sa spomínajú Nemci z Belej (Teutonici de Bela).
Historický chotár Spišskej Belej tvorilo územie medzi riečkou Biela a potokom Čierna voda až po ich pramene v Belianskych Tatrách, kde ich ďalej vzájomne prepájala hraničná spojnica od sedla Červená hlina cez Biele pleso, Zadné Meďodoly a Ždiarsku vidlu. Južným tatranským susedom Spišskej Belej boli Rakúsy, ktoré ale v roku 1429 daroval uhorský kráľ Žigmund svojmu protežovanému mestu Kežmarok, odvtedy čelila Spišská Belá v Tatrách nepríjemnému a agresívnemu susedovi, ktorý neuznával dovtedajšie chotárne hranice Spišskej Belej a vyvolával sústavné konfrontácie s územnými požiadavkami. Západným a severným susedom Spišskej Belej bolo Dunajecké (Nedecké) panstvo šľachtickej rodiny Berzeviczyovcov a neskôr ich nástupcov.
