Slovenská národná galéria – Kaštieľ Strážky je v slovenskom kultúrnom priestore známa predovšetkým vďaka najväčšej koncentrácii obrazov jedného z najvýznamnejších maliarov stredoeurópskeho priestoru 19. storočia, Ladislava Mednyánszkeho (1852 – 1919). V neposlednom rade sú však dejiny miestneho „genia loci“ späté s jeho poslednou majiteľkou, barónkou Margitou Czóbelovou (1891 – 1972).
Barónku Margitu Czóbelovú si Slovenská národná galéria pripomenula už v minulosti (v roku 2011) súbornou výstavou, ktorá bola venovaná práve jej obrazom. Pri príležitosti tejto výstavy vyšiel aj katalóg so štúdiami o živote a tvorbe barónky Czóbelovej, ktorý bol doplnený o bohatý obrazový materiál.
Ešte v roku 2019 vyšla z pera známeho slovenského spisovateľa, prozaika, básnika, dramatika či textára Silvestra Lavríka kniha, ktorá svojim názvom aj obsahom opisovala zaujímavý a inšpirujúci život barónky zo Strážok – Posledná k. & k. barónka.
Prezentácia tejto knihy sa uskutočnila v podvečer 22. januára 2020 na tom najadekvátnejšom mieste – v priestoroch humanistickej knižnice v Kaštieli v Strážkach.
Podujatie svojím príhovorom otvorila moderátorka Zuzana Suchá, ktorá predstavila autora publikácie, Silvestra Lavríka a odbornú pracovníčku Slovenskej národnej galérie, Dr. Katarínu Beňovú. Autor knihy predstavil príčiny výberu témy. Zdôraznil, že opis príbehu takto výnimočnej a na svoju dobu moderne a pokrokovo zmýšľajúcej dámy, bol historickému regiónu Spiša jednoducho dlžný. Následne sa slova ujala Dr. Katarína Beňová (autorka výstavy o barónke Czóbelovej), ktorá z pohľadu umenovedkyne predstavila najdôležitejšie míľniky zo života barónky. Pripomenula, že práve vďaka aktívnej angažovanosti a predvídavosti Margity Czóbelovej v čase totalitných režimov, sa zachránila značná časť dnešnej expozície galérie.
Medzi jednotlivými vstupmi oboch hostí prítomným z knihy predčítaval tematicky vhodné pasáže Zdeno Suchý.
Barónka Margita Czóbelová je dodnes symbolom Kaštieľa v Strážkach. Napriek tomu nie každý vie, že ju maľoval Nándor Katona a kreslil Elemér Köszeghy. Ona sama maľovala a videla maľovať svojho strýka Ladislava Mednyánszkeho – mystického impresionistu. Pre londýnske vydavateľstvá ilustrovala detektívky a dobrodružné romány. V sedemdesiatych rokoch tvorila angažované plagáty oslavujúce vyslanie sovietskeho Sputnika do Vesmíru… Jej príbeh je spätý s Budapešťou, Viedňou, Londýnom…, ale rámec na začiatku i na konci mu dávajú naše Strážky. Plávala v rieke Poprad (aj v zime) lemujúcej park za kaštieľom, maľovala, lyžovala, jazdila na koni. Popritom zachraňovala rodný kaštieľ, päťstoročnú knižnicu s tisíckami cenných zväzkov a obrazy L. Mednyánszkeho i portréty spišských a oravských županov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska prvý raz, po boľševickom znárodňovaní v roku 1948 zďaleka nie posledný raz. Všetky obrazy, knihy a rodinné písomnosti sa jej podarilo uchovať len vďaka vlastnej vynaliezavosti a svojráznemu šarmu. Dokázala to napriek tomu, že ľudí s takýmto osudom je okolie náchylné považovať za čudákov, ak nie rovno za bláznov.
Margita v kaštieli doopatrovala rodičov – otec spisovateľ, filozof a ekonóm István Czóbel zomrel 30. apríla 1932, mama Margita (Miri) Czóbelová, rod. Mednyánszka, umrela 5. júna 1937. Počas druhej svetovej vojny zostala Margita Czóbelová osamotená.
Vojny, rozpady impérií, revolúcie a totalitné režimy 20. storočia zobrali Margite Czóbelovej temer všetko, vrátane budúcnosti. Pokiaľ ide o národnosť, československé úrady do jej cestovnej legitimácie napísali, že je miešanka. No hrdosť, pamäť a humor si vziať nedala. Lásku, predovšetkým ku koňom a k rodnému kraju, takisto nie. Bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho.
Izolovanosť barónky v prostredí Strážok ovplyvnila i jej výtvarnú tvorbu. V období medzi svetovými vojnami sa venovala hlavne ilustráciám (rozprávky Hansa Christiana Andersena, prózy Cecilie Tormayovej). Tvorila farebne svieže kompozície z parku v kaštieli, krajinomaľby inšpirované Mednyánszkeho dielami. Portrétovala členov a členky rodiny. Významnú časť jej prác predstavujú autoportréty. Podobne ako Ladislav Mednyánszky aj ona tvorila na maliarske plátno i na rôzne druhy papierov. Takisto často maľovala na obe strany. Po druhej svetovej vojne sa medzi jej témami objavujú aj menej obvyklé námety z modernizujúcich sa Tatier i zo socialistického sveta. Niektoré z nich vznikli na objednávku ako podklady pre plagáty k výročiu boľševickej revolúcie v Rusku (VOSR).
Dôležitou črtou jej života bola krotká, no nezdolateľná viera v silu zdravého rozumu a sústavné konanie dobra. Prejavovalo sa aj v tom, že hoci vlastných potomkov nemala, temer do posledných dní bola ochotná do základov výtvarnej tvorby, cudzích jazykov a bontónu zasväcovať deti proletárov, ktorých jej úrady a náhody poslali do cesty.
Jej životný príbeh púta pozornosť a záujem turistov z celého Slovenska. Nie je preto prekvapením, že na kultúrnej akcii galérie sa zúčastnil značný počet záujemcov všetkých vekových kategórií.
