V Strážkach vznikol Strelecký klub

V Spišskej Belej vznikol v týchto dňoch nový spolok. Medzi už existujúce spišskobelianske spolky sa tak zaradil už aj Strelecký klub Strážky. Po niekoľkomesačných aktivitách spojených s myšlienkou založenia spolku, sa 26. marca 2018 stretol v Strážkach prípravný výbor, ktorý na svojej prvej schôdzi na základe všetkých splnených podmienok založil Strelecký klub Strážky.

Prípravný výbor sa stretol v zložení Kamil Podolský, Ľudovít Scholtz, Martina Podolská a Róbert Tropp. Po prijatí piateho člena klubu Marcela Tobisa sa konala voľba orgánov klubu s nasledovným rezultátom: predsedom klubu sa stal Kamil Podolský, podpredsedom Ľudovít Scholtz a hospodárom Martina Podolská.

Následné na to sa diskutovalo o návrhu finančného plánu na rok 2018 a schválilo sa logo klubu. Pokračovalo diskusiou, kde každý člen predložil svoje návrhy a nápady na chod klubu a nasledoval záver prvej schôdze klubu.

Klub bude zložený zo strelcov, priaznivcov a sympatizantov rôznych disciplín športovej streľby. „Hlavným cieľom klubu je vykonávanie záujmovej činnosti v oblasti športovej streľby z krátkej, dlhej guľovej a brokovej zbrane, v teoretickej a praktickej príprave streľby,“ povedal predseda novozaloženého spolku Kamil Podolský. Zároveň doplnil, že: „Máme záujem aj o prácu s mládežou a juniormi, ako aj o spoluprácu so streleckými krúžkami pri základných školách v rámci celého Slovenska a ostatnými spriatelenými streleckými klubmi a organizáciami.“ Spolok plánuje aj organizovanie a účasť na streleckých súťažiach na miestnej, okresnej i celoslovenskej úrovni. „Členovia klubu momentálne trénujú na Strelnici Majer pod lesom v Záľubici a úzko spolupracujeme so Streleckým klubom kežmarskej polície,“ dodal Kamil Podolský.

Strelecký spolok pritom nie je v Spišskej Belej novinkou. Beliansky strelecký spolok (Belauer Schützenverein) založený r. 1637, bol najstarším spolkom v Spišskej Belej (naposledy vyvíjal činnosť v rokoch 1918 – 1945). Účelom spolku bolo skvalitnenie streľby do terčov, usporadúvanie spoločných zábav a udržiavanie starodávnych zvykov nemeckých streleckých bratov. Spolok používal strelnicu v Belianskych kúpeľoch, kde sa členovia aj s rodinnými príslušníkmi stretávali pravidelne v nedeľu na spoločenských posedeniach. Členmi streleckého bratstva boli predstavitelia mesta, remeselníci, učitelia, lekári, ba i kňazi.

Členovia Belaer Schützenverein (Beliansky strelecký spolok) na strelnici v Belianskych kúpeľoch medzi rokmi 1922-1925. V pozadí strelecký dom postavený v rokoch 1881-1882, po 2. sv. vojne ako turistická ubytovňa, nakoniec asi začiatkom 70-tych rokov 20. st. budova zbúraná. Na fotografii sú aj významní podnikatelia v meste – Anton a Aladar Kleinberger, Dezider Greb, Adolf Szimonisz, Gejza Gretzmacher, lekári – Dr. Radnay, Dr. Gabriel, ev. farár Franz Ratzenberger a iní významní predstavitelia mesta. (Zdroj: Dr. Andrej Novák)

Spočiatku však boli členmi remeselníci, preto sa aj bratstvo svojou štruktúrou a organizáciou úplne podobalo cechom – malo vlastnú zástavu truhlicu na listiny a peniaze, pečatidlo, zvolávaciu tabuľku i niekoľkokrát potvrdené artikuly. V Belej k insígniám patril aj znak, ktorý bol na líci vygravírovaný v cíne a na rube v medi. Na čele spolku bol Bruder Vater. Prvým bol v r. 1637 Jakub Weisz, syn miestneho farára. Neskôr bolo týchto funkcionárov viac – kapitán, nadporučík, podporučík, nosič zástavy, pobočník a trubač. Medzi významných členov spolku v neskoršom období patril aj katolícky farár Jakub Lengvári (ako terčmajster), farári David Freytag, Karol Madai a Samuel Weber. Členovia mohli strieľať len z pušiek značky Werndl, a to výborom preskúšaných a opatrených pečiatkou spolku. Členovia nosili uniformy – trojrohý klobúk, biely kabát a červené šaravary (mužské dlhé široké nohavice). Neskôr uniforma pozostávala z polovičného kabáta francúzskej modrej farby s bielymi gombíkmi, stojatým menčestrovým golierom čiernej farby a šesťcólovým vysokým klobúkom. Podľa artikulov pri streľbách platili prísne predpisy: každý mal určený presný počet výstrelov, každý smel používať len svoju vlastnú zbraň, tá nesmela mať zvláštny vývrt, neplatili dvojité výstrely, strelec strelca nesmel znepokojovať, nikto sa nesmel pozrieť na svoj zásah bez povolenia terčmajstra a podobne. Určili aj odmeny pre víťazov, ktorých všetci museli odprevadiť na radnicu (v opačnom prípade platili pokutu). Pokutu platili aj v prípade nadávania. Členovia bratstva sa v streľbe cvičili prakticky po celý rok. Cvičenia pravidelne raz za tri roky vyvrcholili súťažou, ktorá sa konala zvlášť pre príslušníkov remeselných cechov (každý cech mohli reprezentovať nanajvýš dvaja, ale ak boli cechy malé, dvojica mohla pochádzať z rozličných cechov) a zvlášť pre ostatné obyvateľstvo. Streľby boli rôznorodé – z hákovníc, z pušiek, neskôr z revolverov. Na okrúhle drevené terče, zvané kráľovské, ktoré mali priemer nanajvýš 1,5 m, sa strieľalo asi zo vzdialenosti pol kilometra a táto vzdialenosť sa používala do r. 1818. Do terča (možno aj náhodou) trafilo maximálne 10 – 15 strelcov. Terč sa, samozrejme, viac nepoužíval a mená šťastlivcov boli vpísané do terča k miestu ich zásahu. V neskorších časoch sa pre víťazov maľovali zvláštne pamätné terče. Terče, ktoré používali strelci, boli v priebehu storočí rôznorodé. Prvé boli drevené, potom pribudli plechové v tvare rôznych figurín a napokon v 20. storočí sa strieľalo do papierových terčov. V 16. a 17. storočí sa dokonca strieľalo na živé terče – živé kohúty, od polovice 17. storočia sa to však zmenilo. Do zviazaných kohútov hádzali palice, alebo sa ľudia so zaviazanými očami snažili palicami kohúty usmrtiť. Neskôr sa tieto „formy zábavy“ nespomínajú, uvádza sa však akási hra šťastia a v 18. storočí pribudla hra s kartami. V najstarších streľbách víťaz prvého kola dostal veniec, ktorý musel nosiť bez klobúka, ak tak neurobil, hrozila mu pokuta. Celkovo najlepší strelec získal hodnotnú vecnú cenu – pozlátený pohár, strieborný príbor, striebornú misu, podnos a pod. Cenu si musel pripevniť na pušku. Víťazi sa v sprievode všetkých súťažiacich zo strelnice vracali k radnici, kde boli pozdravení slávnostnou salvou. Kto tak neurobil, platil pokutu vo forme vína. Nezabudlo sa ani na najnešťastnejšieho strelca. Dostal cenu útechy, živé prasiatko, ktoré musel hnať pred sebou zo strelnice k radnici, čo bolo asi 1 km. Že to s prasiatkom v sprievode nemal ľahké, je viac ako isté. Pôvodný účel bratstva sa postupom storočí začal vytrácať, lebo obrana mesta strácala zmysel. Prestalo aj delenie strelieb na cechové a všeobecné. Z prísneho bratstva sa stával zábavný strelecký meštiansky spolok. V 18. a 19. storočí sa spolok premenil na športový a spoločenský. V r. 1852 bol spolu s ostatnými spolkami rozpustený, ale už v r. 1859 ho obnovili. V rokoch 1881 – 1882 si jeho členovia postavili novú strelnicu a strelecký dom neďaleko mestských kúpeľov. V r. 1905 obnovili jeho stanovy. Vyvrcholením činnosti streleckého spolku boli tzv. kráľovské streľby, ktoré sa konali každý rok. Začínali sa a prebiehali podľa starých zvykov za sprievodu hudby. Víťaz streľby sa stal na rok kráľom strelcov a prislúchala mu zvláštna úcta. Strieľalo sa do terčov zo športových pušiek. Po streľbách bývala veľká tanečná zábava. Kráľovské streľby patrili v Belej medzi sviatočné dni. Strelecký spolok mával asi 50 členov.

Môže Vás zaujímať...