Domček vianočných želaní plnil detské priania

Ježiško, prajem si, aby sme boli v rodine všetci zdraví a aby sa moja sestrička vrátila na Vianoce zo zahraničia domov… Ježiško, vráť prosím dedkovi moju babičku… Ježiško, prajem si na Vianoce bábiku, aby som sa mohla aj ja o niekoho starať… Milý Ježiško, prajem si, aby sa mal môj ocko v nebíčku dobre… aj takéto priania napísali detské ručičky a hodili ich do škatuľky vianočných želaní umiestnenej v Domčeku vianočných želaní…

Tieto riadky som sa rozhodla poňať neformálne a pre tento krát zabudnúť na strohý administratívny štýl písania článkov, pretože celý sled zážitkov, reakcií a skúseností, ktoré vyvolalo zrealizovanie Domčeka vianočných želaní na námestí v Spišskej Belej si to zaslúži.

700 želaní vhodených do čarovného domčeka

Na začiatku stál spontánny a neplánovaný nápad postaviť pre belianske deti domček, kde by mohli písať svoje tajné vianočné priania. Slovo dalo slovo, zopár myšlienok vytvorilo ucelenú ideu, priložili sa ruky k dielu a v priebehu pár dní (pocitovo to bolo ako keby pár hodín) stál na námestí pri zvonici zázračný Domček vianočných želaní. Otázkou však ešte bolo, ako bude deťmi prijatý… Už počas samotnej výstavby domčeka však deti prichádzali s doma napísanými listami pre Ježiška a netrpezlivo sa pýtali, kedy už bude konečne otvorený, aby svoje prianie mohli do domčeka hodiť. To bol prvý signál, že ideme správnym smerom.

Už v prvý deň otvorenia si v domčeku deti doslova „podávali kľučku.“ Do domčeka chodili detí samé, ale aj s rodičmi, ktorí si nápad taktiež pochvaľovali a vnímali ho zároveň ako istú atrakciu pre svoje deti. Pripravené prázdne listy sa začali veľkou rýchlosťou míňať a bolo ich treba neustále dopĺňať. Deti sa však vynašli a ak list v domčeku chýbal, svoje prianie napísali na vreckovku, cestovný lístok, papierový tanierik… jednoducho, detská kreativita nepozná hraníc. Bolo mi jasné, že ak to pôjde takýmto tempom, musím škatuľku vianočných želaní vyprázdňovať priebežne. Dobré rozhodnutie… Strávila som hodiny nad čítaním detských želaní. Želania sa rôznili a vyvolávali emócie každého druhu.

Čo si teda naše belianske deti priali? Samozrejme, na prvom mieste to boli mobily, tablety, notebooky (to už tak nejako ku dnešnej dobe patrí), medzi tie skromnejšie patrili knihy, omaľovanky, fixy, bábiky, hasičské a policajné autíčka, populárny bol snehuliak Olaf, či Máša a medveď. Niektoré deti túžili po praktických veciach ako oblečenie, či topánky. Iné to už bolo pri želaniach, ktoré sa do darčekového papiera zabaliť nedajú. Medzi tie veselšie a radostné patrili priania typu „…aby sme boli všetci šťastní a zdraví“ alebo „…aby sa vrátila pani učiteľka do školy.“ Pri srdci zahriali aj želania, ktoré si deti želali pre iných a chceli tak nezištne pomôcť tým, ktorí to potrebujú viac ako oni. Ťažšie sa už čítali priania, z ktorých bolo cítiť, že deti si už museli prežiť svoje trápenie. „Prajem si, aby už babka nemusela chodiť na chemoterapiu…“ alebo „Prajem si, aby sa mal ocko v nebíčku dobre…“ Spolu tak bolo odovzdaných približne 700 želaní a prišiel moment, kedy bolo potrebné rozhodnúť, ktoré želania sa aj naplnia, keďže nie všetky bolo možné splniť.

Kto a prečo bol obdarovaný?

Ráno 22. decembra sa zišla pod vedením primátora Štefana Bieľaka „vianočná komisia“, ktorá rozhodovala najmä prakticky a zároveň ľudsky. Rozhodovanie nebolo jednoduché. Po šiestich hodinách čítania, premýšľania a diskutovania sa rozhodlo, že obdarované budú deti s rôznym sociálnym zázemím a uprednostnili sa tie skromnejšie dary.

Vianočné sane naložené doplna

Na obed 23. decembra som ešte akurát „doklepávala“ posledné úpravy na darčekoch, keď pred domom pristavil naše „vianočné sane“ (v skutočnosti mestský passat ?) kolega Janko. Kufor sme naložili doplna, dary sa dali aj na zadné sedadlá, veľa miesta zabral najmä 120 cm dlhý klzák. Ok, ideme na to! V duchu som sa ešte obávala reakcií rodičov a detí na to, čo si pomyslia, keď im pri dverách zazvoní cudzia osoba s darčekom v rukách. Na moje šťastie som sa s drvivou väčšinou detí i rodičov poznala z mestských akcií a pod.

Prvý darček sa odovzdal na Družstevnej ulici a reakcia bola vynikajúca! Široký úsmev a jedno obrovské ďakujem od dievčatka, ktoré si prevzalo náš prvý darček bolo vynikajúcim štartom… úvodný výdych… Inak to nebolo ani na ulici Zimnej, „Májovke“, Moskovskej. Vždy rovnaká reakcia: Rozžiarené oči, veeeľký úsmev, ruky sa načiahli po darčeku, potom prišlo hlasné Ďakujem, dvere sa zabuchli a už bolo počuť len detský šťastný krik. Mnoho detí sme zastihli pri vianočnom upratovaní s metlou, vysávačom či utierkou v ruke. Fajn pocit, keď viete, že darček ide do ruky takýmto šikovným a pracovitým deťom.

Teta a pre mňa darček nemáte?

Odovzdávajúc darčeky na Hviezdoslavovej ulici som natrafila na hlúčik malých dievčat. Niesla som darček pre Lenku. V tom sa mi prihovorí jedno z dievčatiek: „Teta a pre mňa darček nemáte? Ja som si tiež napísala v Domčeku vianočných želaní svoje prianie.“ Zovrelo mi hrdlo a v duchu som rozmýšľala ako tomu dieťaťu musím povedať: „Nie, nemám.“ Dievčatko sa na mňa so smutnými očami zadívalo a vraví: „Volám sa Stanka, pozrite sa, či ho pre mňa nemáte.“ Napadlo mi, že v kufri sa naozaj darček pre nejakú Stanku nachádza. Náhoda (Ježiško?) to zariadila tak, že som na ulici natrafila presne na Stanku, ktorej bol darček určený. Stanka si svoj darček uchmatla a s behom utekala po ulici kričiac: „Ja som dostala darček! Ja som dostala darček!“ … neopísateľný moment, kedy ste si na milión % istá, že robíte správnu vec, aj pri predstave, že ste balili darčeky do tretej rána ?.

Po chvíli sa k našej posádke pridala kolegynka Anička, ktorá mnoho z navštívených rodín pozná. Pozná ich rodinné príbehy, radosti i starosti. Anička sa zároveň rozhodla pomôcť aj inou formou a do vianočných saní pribudol aj balíček s oblečením, ktorý si pripravila pre jednu rodinku.

Išlo sa ďalej, ulica Osloboditeľov, Kúpeľná, Slnečná, Štefániková, Mierová… všade rovnaká bilancia. Radosť a šťastie, či už tá detská alebo rodičovská. Neraz sme zahliadli v tvárach dospelých slzičku dojatia.

Kroky nás zaviedli aj na ulicu Weberovú, kde sme mali taktiež odovzdať jeden darček. Zastavili sme pre domčekom, podišli ku dverám a zazvonili. Neotváral nikto. V snahe doručiť každý jeden darček sme zabúchali aj na okno, v ktorom sa svietilo. Začuli sme šuchot a všimli si, že niekto ide k dverám. Keď sme sa pani s turbanom na hlave predstavili, s úsmevom na perách (našťastie ?) nás však vyviedla z omylu a poslala o ulicu ďalej… ó áno, v tej tme sme zastavili pred cudzím domom. Týmto sa ospravedlňujeme pani, ktorú sme vytiahli z vane ?.

52 odovzdaných darov

Na sklonku večera nám ostalo dva a pol nedoručeného balíka. Prečo pol balíka? Jedným zo želaní bol aj autogram od speváčky Márie Čírovej. Aj Mária ukázala, že má srdce na správnom mieste a autogram poslala poštou. List s autogramom nestihol prísť do štvrtku a v piatok, v deň keď sa rozdávali darčeky, sme už mali na úrade voľno. Voľno však neodradilo kolegynku Janku, aby si v piatok poobede vystála na pošte dlhý rad a ďalšie šťastie pre nás, list s autogramom naozaj do Spišskej Belej došiel.

24. decembra som neodolala a odovzdala aj posledné tri darčeky, ktoré svojich adresátov v piatok nenašli. Posledné čo som počula bolo detské „Juchúúúúúúúúúú.“ Zadosťučinenie pre nás všetkých, ktorí sme sa podieľali na realizácii Domčeka vianočných želaní.

Za mňa hovorím, že Domček vianočných želaní je unikátna myšlienka, ktorá si jednoznačne musí nájsť v Spišskej Belej tradíciu. Napriek tomu, že sme potešili mnoho detských duší, je tu ešte stále mnoho tých detí, ktoré si to zaslúžia rovnako. A verte mi, je ich skutočne mnoho.

Verím, že o rok štartujeme určite znovu a ak sa chcete pridať a myšlienku podporiť (finančne alebo materiálne), ste vítaní. Veď Vianoce sú obdobím, kedy sa majú ľudia spájať a navzájom si plniť priania.

Prajem príjemný zvyšok vianočných sviatkov aj v duchu „Plňme svojim blízkym ich priania.“

Alexandra.