Rímskokatolícky kostol sv. Antona -1Rímskokatolícky kostol sv. Antona Pustovníka

Najstaršou a súčasne najväčšou architektonickou dominantou Spišskej Belej je rímskokatolícky kostol sv. Antona Pustovníka. Nemeckí zakladatelia mesta, ktorí prichádzali ako kolonisti na pozvanie uhorských kráľov na Spiš už od polovice 12. storočia a hlavne po tatárskom vpáde v polovici 13. storočia, hneď po príchode na darované územie budovali murované kostoly. Podľa tradície a záznamov zo starých rodinných nemeckých kroník bol prvý kostol postavený v Spišskej Belej v roku 1208 a zasvätený sv. Valentínovi. Stál na mieste za terajšou hasičskou zbrojnicou, išlo o malý murovaný kostol bez veže a bez cintorína, teda nešlo o farský kostol, ale skôr o provizórny kostolík, ktorý mal slúžiť do postavenia veľkého farského kostola sv. Antona. Podobná situácia je aj v Ľubici, kde je malý kostolík bez veže sv. Ducha a veľký farský kostol. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 mal kostol sv. Valentína tri gotické oltáre, na hlavnom bola socha sv. Valentína, Madony s Ježiškom a socha sv. Štefana. Po požiari v roku 1707 a deštrukcii severnej steny kostola podmytím mlynským náhonom ostal kostol sv. Valentína ako ruina, z kameňov sa neskôr v roku 1774 postavil tzv. špitál pri múre ohrady kostola pod zvonicou, bol zbúraný v 80. rokoch 20.st.
Kostol sv. Antona Pustovníka bol postavený v ranogotickom slohu s niektorými neskororománskymi prvkami niekedy medzi rokmi 1250 až 1270. Novšie sa uvádza, že pri kladení betónovej podlahy s trachytovými dlaždicami v roku 1970 sa našli v hlavnej lodi základy ešte staršieho kostola, ale neurobila sa ani základná dokumentácia či prizvanie archeológa. Pri georadarovom prieskume kostola v roku 2009 sa zistil len jeden súbežný základový múr asi 20 cm od južnej steny hlavnej lodi, ktorý má tie isté parametre ako základy steny hlavnej lodi (hĺbka 190-200 cm, šírka 120 cm), nejde však o základy staršieho kostola, ale pravdepodobne o zmenu pôdorysu počas výstavby kostola sv. Antona, nájdené základové murivo v lodi je pravdepodobne pokračovaním základov južnej steny presbytéria (svätyne). Z najstaršieho stavebného obdobia z 13. st. pochádza spodná časť veže, hlavná loď a štvorcové presbytérium, ktoré končilo pôvodne rovnou stenou hneď za nárožnými stĺpikmi pri sakristii pochádzajúcej z toho istého obdobia. Veža bola stavaná súčasne s hlavnou loďou, o čom svedčí spojené murivo. Externý vstupný kamenný portál do podvežia z 13.st. bol odkrytý v roku 1970 po odstránení neogotického užšieho portálu z roku 1882. Podvežie je podklenuté krížovou klenbou bez svorníka. Ťažké hranolové rebrá s výžľabkami dosadajú v rohoch na kubické konzoly. Externý portál do podvežia bol určité obdobie zamurovaný a miestnosť v podveží slúžila pravdepodobne ako trezor pre mestský archív a cennosti. Znovu sa spriechodnil v roku 1882. Na prvom poschodí veže na úrovni terajšieho chóru bol tribúnový priestor zaklenutý klenbou, ktorá bola zrejme odstránená pri neogotickej prestavbe veže v roku 1882 v dôsledku vybúraných veľkých okien. Po klenbe ostali v nárožiach 4 subtílne kamenné rebrá bez konzol. Neskororománsky portál z podvežia do lode má ústupkové špalety s vloženými stĺpikmi, hlavica vpravo je zdobená brečtanovým vlysom, vľavo je hlavica so začatým, ale kamenárom nedokončeným podobným vlysom. Archivolta nad hlavicami ani výzdoba tympanonu sa nezachovali. V lodi sú pôvodné obvodové steny prerušené na severnej stene neskoršími dvoma polkruhovitými arkádami do mladšej kaplnky. Ranogotické presbytérium so štvorcovým pôdorysom je zaklenuté krížovou klenbou s ťažkými rebrami ako podvežie, rebrá nasadajú na kubické konzoly podopreté v rohoch valcovitými stĺpikmi. Na ľavej východnej konzole je reliéfna postava nahého bojovníka s mečom a malým okrúhlym štítom, na hlave má vojenskú čiapku. Ide pravdepodobne o znázornenie Tatára ako symbolu zla. Na pravej východnej konzole je fragment postavy kňaza s bibliou v rukách ako symbol dobra. V južnej stene presbytéria je úzky portál zahrotený jednoduchou kamennou profiláciou, slúžil ako vchod pre privilegovanú mestskú vrstvu, neskôr bol zamurovaný a znovu odkrytý v roku 1970. Dnes slúži ako výklenok pre travertínovú sochu Panny Márie z polovice 20.st. (pôvodne stála v areáli tabakovej továrni). K presbytériu prilieha sakristia zaklenutá dvoma poliami ranogotických krížových klenieb, nárožné konzoly sú už osekané. Na severnej stene sakristie je v záklenku kamenné lavabo na očistu kňazov. V rohu južnej steny sakristie je vstup na strmé schodisko, ktoré viedlo cez stenu presbytéria o hrúbke 140 cm na drevený tzv. hudobný chór, ktorý bol nad štallami a dverami sakristie, neskôr schodisko slúžilo ako vstup na kazateľnicu, po jej odstránení v roku 1969 schodisko slúži ako úložný priestor.
V 14. storočí došlo k prestavbe presbytéria i lode. V štyridsiatych rokoch 14. storočia sa zbúrala východná stena presbytéria bez porušenia klenby a pristaval sa nový vrcholnogotický polygonálny uzáver. Rebrá klenby s klinovito vyžľabeným profilom sú subtílnejšie ako v staršej časti presbytéria, do obvodových stien zabiehajú priamo bez konzol, v exteriéri sú steny podopreté štyrmi vysunutými murovanými operákmi. Gotické okná sú zahrotené, so šikmými špaletami, ale už bez kamenárskej kružby, len východné ma zachovanú lalokovitú kružbu so strednou priečkou. Na severnej stene presbytéria je gotické polychrómované pastofórium s kovanou mriežkou a s dekoratívnou rastlinnou výzdobou vo vrchnej časti. V štíte pod vrcholom pastofória je reliéf Bolestného Krista. Po rozšírení presbytéria došlo podľa georadarového prieskum (2009) k prerazeniu nového vstupu do presbytéria zo sakristie o niečo bližšie k oltáru, v pravdepodobne pôvodnom vstupe je dnes malý úložný priestor so zdobenými kovanými železnými dvierkami, na kamennom ostení má vysekaný letopočet 1541. Pri umelecko-historickom prieskume v rokoch 1966-1968 bola na severnej stene polygónu presbytéria objavená gotická nástenná maľba zo života sv. Antona, ide o výjav “Pokušenie sv. Antona”, ale podľa iných historikov malá postava ženy predstavuje donátorku maľby. Okolo roku 1360 došlo k prestavbe i hlavnej lode. Pôvodne mala drevený strop, ktorý sa nahradil krížovou klenbou podopretou dvoma polygonálnymi stĺpmi s rímsovými hlavicami, čím vznikol tzv. dvojloďový kostol. Krížová klenba má subtílne rebrá nasadajúce na stenách na neveľké konzoly s rôznou výzdobou, pred dodatočne vyvýšeným triumfálnym oblúkom sú obkročné trojlúčové klenby. Tým, že sa trámový strop v lodi nahradil klenbami, dostali sa časti ranogotickej omietky do podkrovia. V strednej severnej priehlbni klenby je fragment fresky s motívom iluzórneho okna zdobený rastlinnou dekoráciou.
Pri neskorogotickej prestavbe v druhej polovici 15. storočia zväčšili kapacitu kostola prístavbou severnej kaplnky zasvätenej sv. Kataríne, neskôr premenovanej v 18. storočí na kaplnku sv. Valentína (po zbúraní kostola sv. Valentína a prenesení jeho oltára). Kaplnka sa otvára do lode dvoma polkruhovitými arkádami, pričom východná arkáda bola podľa georadarového prieskumu (2009) prerazená dodatočne a neskôr. Kaplnka je zaklenutá štyrmi poľami krížových klenieb. Zvonku je podopretá dodatočnými masívnymi piliermi. V jej západnej časti bolo vybudované točité murované schodisko vedúce do podkrovia kostola. V roku 1715 sa z tohto schodiska urobil cez stenu lode vchod na nový chór.
Od roku 1545 kostol spravovala evanjelická cirkev, keďže mesto ako celok prešlo na evanjelickú vieru. Pri rekatolizácii bol kostol v roku 1674 vrátený katolíckej cirkvi a správcom farnosti do roku 1852 bola rehoľa piaristov z Podolínca. Podľa datovania na strednom kolmom tráme v podkroví lode je od roku 1608 vymenený podstrešný trámový krov nad hlavnou loďou, ktorý je teda funkčný i po vyše 400 rokoch. V roku 1674 sa v kanonickej vizitácii spomína na streche presbytéria mala vežička so zvonom – sanktusník. Jeho posledný nový zvon dal vyhotoviť v prvej polovici 20.st. beliansky podnikateľ František Šilon. Počas barokovej stavebnej prestavby kostola v rokoch 1715-1721 sa upravil južný portál lode, nad ktorým pristavili zaklenutú predsieň (1721). Pôvodný gotický portál vchodu do sakristie sa nahradil barokovým kamenným ostením. Všetky okná, okrem okna za hlavným oltárom, boli barokovo zväčšené a upravené. Z interiéru kostola sa odstránili štyri kamenné epitafy. Pôvodne, okrem kostolného cintorína, sa význačné osobnosti pochovávali aj priamo v kostole. Pri georadarovom prieskume (2009) sa v interiéri zistili okrem hrobových miest aj dve veľké zasypané hrobky pred hlavným oltárom a jedna v kaplnke sv. Valentína. V roku 1970 pri archeologickom prieskume základov kostola (len v exteriéri kostola) sa našiel veľký pieskovcový epitaf, ktorý je teraz upevnený na vonkajšej stene predsiene južného vchodu do kostola. V rámci barokových úprav sa v roku 1715 nanovo v lodi postavil a zväčšil veľký drevený chór. Priečelie chóru je dekorované obrazmi šiestich svätých. Na nový chór sa premiestnil i organ z hudobného chóru zo svätyne, jeho stredná najstaršia vyrezávaná drevená skriňa z roku 1645 pochádza z dielne Pavla Grossa zo Spišskej Soboty. V druhej polovici 18.st. bola organová skriňa doplnená a upravená rokokovou polychrómovanou drevorezbou. Drevená oporná konštrukcia chóru sa v 20. st. vylepšila dvoma železnými nosníkmi, ktoré sú v prednej kolmej časti zaliate betónom do tvaru valcovitých oporných stĺpov, v sedemdesiatych rokoch 20.st. sa nosníky a spodná časť chóru prekryli drevenou kazetovou výzdobou. V rokoch 1760-1761 sa v exteriéri nanovo postavil aj tzv. zvonársky domček v nároží medzi severnou stenou veže kostola a stenou lode, opakovane nanovo postavený v roku 1925 a nakoniec zbúraný po roku 1971.
Z novovekých stavebných úprav sú najdôležitejšie úpravy veže kostola. V roku 1832 sa navýšilo murované zakončenie veže s pridanými veľkými hodinovými terčmi a veža dostala novú veľkú strešnú helmicu , zakončená je kovovým krížom s pohyblivou vlajkou. V roku 1882 došlo k radikálnej stavebnej úprave vonkajšieho vzhľadu veže do neogotického slohu. Pôvodné úzke strieľňové okienka boli vybúrané do veľkých hrotitých aj okrúhlych okien, narušená statika veže sa riešila dlhými kovovými tiahlami spojujúcich protiľahlé steny. Do novej omietky sa zamurovali červené ozdobné terakoty. Šindľová strecha veže a kostola sa v roku 1882 nahradila plechovou. Oplechovanie veže sa menilo až v roku 2010 za titán-zinkový plech, podobne aj na streche kostola, tu však bol plech menený za nový pozinkovaný aj v roku 1970. V roku 1976 sa celá neogotická omietka veže odstránila do dnešnej podoby veže.
Mobiliár v interiéri z obdobia gotiky sa zachoval len skromne. V presbytériu je na pravej strane liata bronzová krstiteľnica zo začiatku 15. storočia, jej medený vrchnák je zo 17.storočia. Najcennejšou umeleckou pamiatkou je gotický drevený kríž z polovice 14. storočia v podobe Lignum vitae – Strom života, má pohyblivé ramená, pretože v čase Veľkej noci sa ukladal do Božieho hrobu. Dnes je umiestnený sekundárne na tráme znovu obnovenej Kalvárie (1971) pod triumfálnym oblúkom. Po stranách má dve neskorogotické sochy – Pannu Máriu a sv. Jána (okolo r.1500), ktoré sú z pôvodnej neskorogotickej Kalvárie, ktorú dotváral ešte kríž s Kristom a dva kríže s lotrami – dnes v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti. K poslednému desaťročiu 15.storočia sa zaraďuje neskorogotická drevená Madona, ktorá je umiestnená na severnej stene presbytéria. Pôvodne bola vo výklenku fary, pri reštaurovaní ju reštaurátor okrem hrubých premalieb nevhodne zbavil i pôvodnej polychrómie až na drevo. Je považovaná za Madonu z oltára kostola sv. Valentína. Medzi neskorogotické pamiatky patria i dve lavice (štalla) z roku 1502 umiestnené v presbytériu. Kostol sv. Antona mal pôvodne až 8 gotických oltárov, žiaľ, nezachoval sa ani jeden. Ostali po nich len dve pozlátené neskorogotické sochy – sv. Anton a sv. Mikuláš. Už okolo roku 1900 sa zakúpil nový dvojkrídlový neogotický oltár sv. Valentína pre rovnomennú kaplnku. Oltár zhotovila svetoznáma rezbárska firma Josef Schmalzl v meste Sankt Ulrich in Gröden v Južnom Tirolsku, o čom svedčí nápis na bočnej ploche oltára. V rokoch 1910-1912 sa v rámci “skrášľovania” kostola odstránil hlavný dvojkrídlový gotický oltár s ústrednou pozlátenou sochou sv. Antona, zo šiestich krídlových obrazov sa zachovali len dva, dnes sú v zbierkach Maďarskej národnej galérie, kde vystavovaná tempera na dreve “Vízia sv. Antona Pustovníka” zo Spišskej Belej je kladená do obdobia 1510-1520. Zobrazená tvár sv. Antona je takmer totožná s fyziognómiou tváre belianskej sochy sv. Antona, len nemá pozlátenú priliehavú čiapku na hlave ako na soche, ale čiernu. Stredoveký umelec zrejme maľoval obraz podľa predlohy sochy na belianskom oltári. Nový neogotický oltár sv. Antona vyhotovila rezbárska firma Františka Repcsika (Repčika) zo Spišskej Novej Vsi medzi rokmi 1910-1912. V strede oltára umiestnili novú neogotickú sochu sv. Antona a po jej bokoch dvoch pozlátených anjelov. Po oboch stranách oltárneho svätostánku sú reliéfne obrazy-starozákonné výjavy, vpravo Obetovanie Izáka a vľavo Melchizedechova obeta. Repcsikova firma v tomto období vyrobila i bočné oltáre v lodi – Lurdskej Panny Márie a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, oba oltáre majú od roku 1971 odstránené ozdobné drevené Repcsikove obloženie murovanej časti oltárov, aby sa odkryli pôvodné gotické menzy. Ďalej vyhotovili kazateľnicu, ktorá sa odstránila v roku 1969, pri jej rozobraní sa našiel nápis, že bola vyhotovená 15.2.1911 majstrami K. Paczanovským a O. Javorským v dielni F. Repcsika v Sp. Novej Vsi. Táto firma upravila už osadený neogotický oltár sv. Valentína v jeho spodnej časti o otvárateľný Boží hrob. Vyhotovila aj menšiu oltárnu skriňu v tejto kaplnke pre sochu sv. Antona Paduánskeho, ktorú zakúpil (asi omylom miesto sv. Antona Pustovníka) v roku 1902 od firmy Ferdinanda Stuflessera v Južnom Tirolsku koordinátor obnovy kostola v Spišskej Belej Johann Sztarosztosics. V roku 1939 k tomuto oltáru bol zadovážený aj oltárny kameň (menza). Firma Repcsik vyhotovila aj neogotické kňazské kreslo pri hlavnom oltári. V roku 1970 sa do hlavného neogotického oltára miesto anjelov umiestnila po pravici neogotického sv. Antona pôvodná neskorogotická pozlátená socha sv. Antona (okolo r.1500), ale už bez palice v ruke v tvare T. Po ľavici neogotického sv. Antona je pozlátená neskorogotická socha sv. Mikuláša (okolo r.1500), ktorá pochádza z južného bočného gotického oltára v lodi. Okolo roku 1912 bol kostol vyzdobený aj nástennými maľbami od slovenského maliara Jozefa Hanulu. Pri generálnej oprave kostola v rokoch 1970-1971 sa v rámci regotifikácie kostola dve maľby v presbytériu odstránili, ostala len tzv. Pieta na severnej stene lode a maľba nad triumfálnym oblúkom – Nanebovstúpenie Krista. V roku 1971 sa na stene kaplnky sv. Valentína umiestnila baroková Kalvária z 18.st. Po pravici Krista je Panna Mária, po ľavici sv. Ján. Krištáľové lustre v lodi a kaplnke darovala v roku 1970 barónka Czobelová zo Strážok.

Text spracoval: Dr. Andrej Novák