Položili životy za svoje mesto

Tohto roku uplynie 420 rokov od tragickej udalosti, ktorá sa odohrala v historickom chotári Spišskej Belej v terajších Zadných Meďodoloch v Belianskych Tatrách. Kto absolvoval náučný chodník z Tatranskej Javoriny do Kopského sedla, musel si všimnúť kovový kríž inštalovaný ŠL Tanap-u v roku 2008 na jednej zo zastávok náučného chodníka, kde sa na tabuľkách v slovenskom, latinskom a anglickom jazyku dozvedel stručné údaje o tom, čo sa tu pred stáročiami odohralo.
Zadné Meďodoly (Komperschacht-Kupferschächte) boli súčasťou historického chotára Spišskej Belej od 13. storočia. Chotárnym susedom Belej bolo Dunajecké panstvo šľachtického rodu Lomnickovcov (neskôr uvádzaní ako Berzeviczyovci), s ktorými Belá nemala v Meďodoloch žiadne hraničné konflikty. Zmena nastala v 16. storočí , keď po niekoľkých majetkových transakciách sa k tomuto majetku dostal šľachtický rod Horvathovcov z Plavča (Horvath de Palocsay) , vtedy nastali problémy. Podľa Horvathovcov Meďodoly patrili im, pretože hranica údajne mala z Kopského sedla pokračovať hlavným hrebeňom cez vrch Hlúpy do Širokého sedla a nie nadol k Meďodolskému potoku. Mesto Belá si ale už v roku 1435 dalo potvrdiť Spišskou kapitulou, za svedectva richtárov a hodnoverných ľudí z okolitých obcí, ako od najstarších čias prebiehajú jeho chotárne hranice, Zadné Meďodoly boli vždy súčasťou jeho chotára.
Sídlom Dunajeckého panstva Horvathovcov bol hrad Dunajec (Nedeca). Juraj (Georgius) Horvath prinútil mníšsky rád v Lendaku v roku 1593 k odpredaju ich majetku, čím pripojil k Dunajeckému panstvu aj Lendacké panstvo. Hraničné konflikty s Horvathovcami začali od roku 1559, keď začalo protiprávne vypásanie ich stád v Zadných Meďodoloch a na Tokárni, pričom dochádzalo k napádaniu belianskych pastierov a vyháňaniu mestských stád. Belá sa pokúsila bezúspešne o zmier v roku 1564. V roku 1568 došlo k rozohnaniu pasúceho stáda volov v Meďodoloch, k zbitiu a odvlečeniu 8 belianskych mešťanov na hrad Dunajec, kde boli väznení 2 mesiace. V roku 1569 odohnali Horvathovci 12 koní z Meďodolov na hrad Dunajec, v roku 1578 odvliekli 4 kone z Tokárne.
Udalosti vyvrcholili v roku 1596, keď v piatok 21.júna, jeden a pol hodiny pred východom slnka boli spiaci belianski strážcovia stád zákerne prepadnutí žoldniermi Juraja Horvatha na košiari v Zadných Meďodoloch. Strážcov brutálne zbili a doráňali. Časť strážcov ušla, časť v boji ustúpila a na mieste ostali mŕvi Tobias Schlosser a Blasius Schuster. Ťažko zranení boli Christophorus Waghxgering, Johannes Mauritius a Andreas Damianus Fenisch. Ďalej bolo 12 zranených, z ktorých štyroch zachránili dvaja zásobovači, ktorí sami boli prepadnutí a olúpení žoldniermi na ceste ku košiaru. Zranení a tí, čo ušli, sa 3 dni ukrývali, kým neprišla pomoc z Belej. Hneď po tejto udalosti zasadala mestská rada v Belej, richtárom bol vtedy Hans Weisz. Mesto Belá bolo súčasťou zálohovaných miest Poľsku, preto bol hneď upovedomený o tejto udalosti poľský starosta zálohovaných spišských miest gróf Sebastian Lubomirski. Belá vyslala do Spišskej Kapituly dvoch radných – Antonia Fabera, Mathaea Rotha a notára Johanessa Weissenbergera. Títo dali dňa 2.7.1596 spísať protestný list pre ďalšie právne konanie. Útok uhorského šľachtica Juraja Horvatha voči mestu Belá bol zároveň útokom voči majetku poľského kráľa. Poľský starosta Lubomirski preto následne zorganizoval stretnutie medzištátnej poľsko-uhorskej komisie v Chmelnici, ktorá sa konala 15.8.1596. Za poľskú stranu v zastúpení poľského kráľa Žigmunda III. boli štyria vysokopostavení šľachtici, podobne štyria šľachtici za uhorskú stranu v zastúpení uhorského kráľa Rudolfa II. Výsledkom komisie bolo napomenutie Juraja Horvatha a zaviazanie oboch strán, aby sa v budúcnosti každý hraničný konflikt riešil právnou cestou, bez násilia.
Protestná listina spísaná Spišskou kapitulou sa zachovala v archíve mesta a bola publikovaná Schmaukom (1889). Pri rekonštrukcii tejto udalosti je zaujímavé, že v protestnej listine z roku 1596 sa nepoužíva latinský termín pastores (pastieri) ale termín custodes (strážcovia). Mesto teda útok očakávalo, v listine sa menovite udávajú všetci zranení a usmrtení strážcovia, je ich celkove 17, čo je nezvykle veľa, pričom ešte časť strážcov ušla na začiatku prepadu. Žoldnieri Juraja Horvatha ukoristili pri útoku obrancom kopije a pušky (nepraktické ťažké predovky, ktoré sa zložito nabíjali spredu), ďalej sa v listine spomína, že z košiara bolo ulúpených 7 bombárd, čo je tiež zaujímavý údaj, pretože bombardy boli krátke prenosné delá. Ochrana košiara bola zo strany mesta zabezpečená, prečo sa však podarilo prekvapiť strážcov v spánku, ostáva nezodpovedané. Na mieste, kde boli usmrtení Schlosser a Schuster bol postavený drevený kríž, ktorý neskôr udržiavali celé generácie pastierov až do roku 1954, kedy sa tu poslednýkrát páslo 350 oviec. Košiar bol pred prepadom pravdepodobne strážený na mieste terajšieho dreveného kríža Schlosserom a Schusterom, ktorí boli zrejme nehlučne usmrtení strelami z kuší, takže žoldnieri mohli potom nečakane prepadnúť ostatných strážcov spiacich na košiari, keď už na účinnú obranu bolo neskoro. Miesto dreveného kríža je vzdialené asi 200 m od vyššieho miesta, kde stál starý košiar.
Drevený kríž, ktorý bol naposledy postavený v roku 1953, neskôr už nebol udržiavaný a bol údajne zvalený lavínou. V roku 1997 z iniciatívy riaditeľa Lesov mesta Spišská Belá Ing. Jána Dudasa a Ing. Vojtecha Hukela bol znovu na tomto mieste postavený drevený kríž s menami Blasius Schuster a Tobias Schlosser, ale s nesprávnym vročením udalosti rokom 1608, čo je omyl historika Samuela Webera (1892). Aj tento nový kríž neodolal padajúcemu stromu počas víchrice v roku 2004, keď došlo k zlomeniu jeho ramien. Pri príležitosti 420. výročia meďodolskej tragédie vedenie mesta uvažuje o obnove dreveného kríža, aby sa uctila pamiatka dvoch občanov, ktorí položili životy pri obrane hraníc svojho mesta.
Dr. Andrej Novák

Môže Vás zaujímať...