Legendy sú pravdivé

Asi len málokto zo Spišskej Belej vie, kde je rezervácia Belianske lúky, a ešte menej absolvovalo aj náučný chodník, ktorý tu bol otvorený 28.júna 2010. Kto tu však bol, mohol sa dočítať na paneli č.7, že v blízkom Lendaku sa traduje legenda o zmiznutom či utopenom dávnominulom vojsku na Belianskych lúkach.
Legenda má však oporu v skutočnej vojnovej bitke, ktorá sa tu odohrala v 16. storočí. V čase tzv. storočnej vojny medzi Kežmarkom a Levočou, ktorá vznikla pre podvodne získané právo skladu Kežmarkom, si tieto mestá navzájom prepadávali a drancovali majetky. Vyvrcholilo to v čase, keď vlastníkom Kežmarského hradu i Kežmarku bol poľský šľachtic Hieronym Laski (Lasky). V tomto období malo Uhorsko dvoch kráľov, jedným bol Ján Zápoľský, ktorého podporoval Kežmarok, druhým bol Ferdinand Habsburský, podporovaný Levočou. Pre Spišskú Belú bol Hieronym Laski nočnou morou, pretože na základe sfalšovanej listiny Berzeviczyovcov z roku 1290 násilne odobral mestu v roku 1536 lesy, pričom chotár Belej podľa neho končil už pri Šarpanci. Takisto násilne zabral majetky mníšskeho rádu v Lendaku i Strážky.
Jednou epizódou vzájomných šarvátok medzi Levočou a Kežmarkom bola práve bitka na Belianskych lúkach, ktorá sa tu odohrala 2.marca 1538. Keďže Laski opakovane raboval na majetkoch v okolí Levoče, kde odháňal a zabavoval dobytok i úrodu, na revanš Levočania s husármi kráľa Ferdinanda Habsburského obsadili majetok Laskeho v Lendaku. Kežmarskí vojaci, ktorých údajne poslala manželka Laskeho, najprv napadli Levočanov táboriacich pri Slovenskej Vsi, bitka sa následne odohrala v močiaroch Belianskych lúk. V krátkom boji tu padlo 12 Kežmarčanov, mnohí boli zranení. Kežmarčania boli porazení, padlo však aj veľa Levočanov, dokonca aj ich kapitán Mikuláš Nyári, ktorý je pochovaný v Chráme sv. Jakuba v Levoči. Je možné, že v ťažkom močiarnom teréne Belianskych lúk došlo i k zapadnutiu bojujúcich jazdcov i s koňmi do rašelinných trasovísk, Lendačania poznajú Belianske lúky pod názvom Kobylie hlavy, ale je to asi skôr podľa zvláštneho tvaru trsov tu rastúcich vysokých ostríc, ktoré pripomínajú hrivy koní.
Ďalšia legenda sa viaže na Vojniansku horu, ktorej tvar pripomína obrovskú mohylu či hrob. V ústnom podaní sa doteraz v okolitých obciach zachováva legenda, že niekedy dávno sa tu odohrala veľká bitka (vojna), pričom padol veliteľ vojska a jeho verní vojaci v prilbách nanosili toľko zeme, až vznikla hora. Neskôr vzniknuté Vojňany (Krieg – Krig) nesú vo svojom názve pamiatku na túto veľkú bitku.
Aj táto legenda má pravdivý základ. V listine z roku 1288 uhorský kráľ Ladislav IV. obdaroval magistra Juraja za jeho zásluhy dedinami Sowar (Solivar) a Sopotok (Soľná Baňa) pri Prešove. V listine sa medzi inými zásluhami spomína, že magister Juraj so svojím vojskom zastavil a porazil Tatárov v konfíniu (pohraničí) Uhorska pri zásekoch na Spiši, a tým zabránil ich následnému vpádu cez Spiš do Uhorska.
Tejto bitke predchádzal tretí vpád Tatárov, ktorý začal ich príchodom do poľského Sandecka na sv. Mikuláša v roku 1287. Cieľom Tatárov a ich spojeneckých západoruských kniežat bolo zabratie územia Sandecka, ktoré vlastnila a spravovala kňažná Kunigunda, dcéra uhorského kráľa Belu IV. Záujmy Uhorska pri hrade Sącz prišiel brániť magister Juraj so svojím vojskom. V bitke zabil vodcu Tatárov a oslobodil veľa zajatcov. Na odplatu sa Tatári rozhodli vpadnúť do Uhorska, magister Juraj však odhalil ich zámer a čakal ich pri zásekoch kráľovstva. Záseky (indagines) boli jednoduchým, ale účinným fortifikačným systémom v zalesnenom pohraničí. Od 12. storočia končilo Uhorsko opevnenou mýtnou bránou pri terajších Bušovciach, ktorá bola na ľavom brehu riečky Biela (Bela) neďaleko jej vtoku do Popradu. Ďalej bolo tzv. konfínium tvorené neobývaným zalesneným územím, za ktorým začínalo Poľské kráľovstvo. Okolie mýtnej brány bolo opevnené palisádovým opevnením, a aby sa brána nedala obísť, bola zabezpečená zásekmi, ktoré prehradzovali údolie Popradu od rieky Poprad až po svahy terajšej Vojnianskej hory. Záseky pozostávali z vyrúbaného pásu lesa o šírke zvyčajne okolo 50 m a dĺžke, ktorá bola k Vojnianskej hore takmer 4 km. Stromy boli vzájomne zakliesnené s ponechanými vysokými pňami. Záseky boli nepriechodné pre jazdectvo a vozy, pokiaľ boli účinne bránené, neprešla tadiaľ ani pechota.
Tatári sa začiatkom roka 1288 pohli na Spiš, cestou vypálili Podolínec, vyhli sa však opevnenej mýtnej bráne pri terajších Bušovciach a rozhodli sa zaútočiť v najslabšom mieste zásekov, ktoré bolo na zníženine pod terajšou Vojnianskou horou.V blízkosti tohto miesta prechádzala aj stará stredoveká cesta cez Spišskú Maguru nadol pozdĺž Vojnianskeho potoka, ktorá ďalej smerovala k Spišskej Belej (nie je totožná s terajšou cestou cez Spišskú Maguru). Úmysel Tatárov dostať sa na túto cestu vystihol aj magister Juraj, ktorý ich tu čakal so svojim vojskom. Podľa listiny z roku 1288 sa tu odohrala krvavá bitka, ktorá trvala celý deň až do noci. Tatári však boli porazení a neprešli cez záseky ďalej na Spiš, pričom Spišská Belá by bola prvá v ceste ich zničujúceho vpádu. Čoskoro po tejto bitke šľachtická rodina Görgeyovcov, ako majitelia tohto územia od roku 1256, umožnila nemeckým kolonistom založiť Vojňany (Kyrig, 1296) a Podhorany (Meldur, 1297).
Pamiatku na Tatárov máme aj v Spišskej Belej v kostole sv. Antona. Pri stavbe kostola, ktorá bola okolo roku 1260, kamenár vytesal na konzole stĺpa pri dverách sakristie, ako symbol zla, postavu nahého bojovníka s mečom a štítom v typickej tatárskej vojenskej čiapke, pričom na pravej strane svätyne na druhej konzole je vytesaná postava kňaza s bibliou v rukách, ako symbol dobra (zachovalo sa len torzo postavy). Nemeckí kolonisti v čase výstavby kostola mali ešte pomerne živé predstavy o ukrutnostiach Tatárov pri ich prvom vpáde do Uhorska v roku 1241/1242.
Bolo by zaujímavým námetom pre obec Vojňany umiestniť nejaký skromný pomníček vedľa cesty z Podhorian do Vojnian, kde by bolo uvedené, že na týchto miestach, pri zásekoch uhorského kráľovstva, sa začiatkom roka 1288 odohrala bitka medzi Tatármi a vojskom uhorského magistra Juraja , ktorý svojím víťazstvom uchránil Spiš, a tým aj Uhorsko pred ničivým vpádom Tatárov.

Dr. Andrej Novák

Použitá literatúra
Baráthová, N., Fábrová, K., Kučerová , M., Vráblik, V.: História Kežmarku do polovice 18. storočia. 2012.
Novák, A.: Bitka pri Vojňanoch – legenda či skutočnosť. Sandecko-spišské zošity. Zv.5, 2010, s.56-59.

Môže Vás zaujímať...

Oznámenia
X