Georadarový prieskum kostolov v Spišskej Belej

Rímsko-katolícky kostol sv. Antona Pustovníka v Spišskej Belej bol postavený v ranogotickom slohu v období medzi rokmi 1250-1270, tak ako aj iné spišské kostoly tohto typu po príchode nemeckých kolonistov na Spiš v 13. storočí. Z ranogotické stavebného obdobia pochádza spodná časť veže kostola, obvodové múry lode so západným portálom a štvorcové presbytérium (svätyňa) s ťažkou krížovou klenbou, z tohto obdobia je i sakristia.

Polygonálny uzáver k staršej časti presbytéria bol pristavaný v štyridsiatych rokoch 14. storočia, pôvodne rovný drevený strop lode bol okolo r. 1360 zaklenutý klenbou podopretou dvoma piliermi, čím vzniklo charakteristické dvojlodie. V 15. storočí pristavili severnú kaplnku sv. Kataríny, ktorá bola v 18. storočí premenovaná a zasvätená sv. Valentínovi.
Druhý beliansky kostol sv. Valentína, ktorý mal byť podľa kronikárskych záznamov postavený v roku 1208, bol umiestnený za terajšou požiarnou zbrojnicou. Podľa opisov z neskorších kanonických vizitácií išlo o menší kostol, ktorý bol bez veže. Keďže mu chýbal cintorín, nebol to farský kostol, ale pravdepodobne slúžil ako menší provizórny kostol do postavenia veľkého kostola sv. Antona Pustovníka. Podobné pomery sú v Ľubici, kde je doteraz malý kostol bez veže sv. Ducha a veľký farský kostol Nanebovstúpenia Panny Márie. V roku 1707 po predchádzajúcom zničujúcom požiari v Spišskej Belej, došlo k zrúteniu časti múrov vyhoreného kostola dlhodobo podmáčaných vodou z mlynského náhonu, ktorý bol od roku 1650 vedený tesne pri severnej stene kostola. Ostali len ruiny, z kameňov ktorých bol v roku 1774 postavený dnes už zbúraný špitál pod múrom ohrady kostola sv. Antona pod zvonicou.
Toľko z histórie belianskych kostolov, ktorú dopĺňa záznam na stene v predsieni pod vežou kostola sv. Antona Pustovníka, kde sa dočítame, že v roku 1971 pri kladení kamennej trachytovej podlahy sa našli základy ešte staršieho menšieho kostola, ktorý bol v lodi a siahal od západného vstupu až po víťazný oblúk. Nepreviedol sa však ani základný archeologický prieskum, nemáme žiadnu fotodokumentáciu týchto základov. Keďže v interiéri už nie je možný klasický archeologický prieskum sondami, tajomstvo existencie staršieho kostola ostalo zdanlivo navždy pochované pod betonovo-kamennou podlahou.
Z iniciatívy autora a v spolupráci s Archeologickým ústavom SAV v Nitre – pracoviska v Spišskej Novej Vsi v zastúpení PhDr. Mariánom Sojákom, PhD., bol dňa 17.4.2009 prevedený georadarový prieskum zaniknutého kostola sv. Valentína a kostola sv. Antona Pustovníka v Spišskej Belej. Prieskum bol vykonaný Ing. Miroslavom Terrayom z firmy TERRA, s.r.o. Košice. Pri výskume bol použitý švédsky georadar Easy locator s 500 MHz anténou a hĺbkovým dosahom 2,5 m. Z výskumu bola vypracovaná podrobná správa, ktorá je uložená aj na Mestskom úrade v Spišskej Belej. Z jej výsledkov možno uviesť: Lokalizácia základov kostola sv. Valentína bola ohraničená len voľnou plochou za bývalým hotelom HP, pretože pri požiarnej zbrojnici je asfaltovaná plocha s valcovaným podsypom a ďalšie navážky ktoré znemožňujú použitie georadaru. Na voľnom priestore za budovou hotela HP sa zistilo základové murivo vzdialené 9,6 m od vstupu do hotela a paralelne od neho ďalšie základové murivo vzdialené od prvého 6,5 m. Obidva základy majú dĺžku 6 m. Chýba však predné a zadné základové murivo, ktoré nebolo možné zistiť pre asfaltovú plochu pri požiarnej zbrojnici a navážku pod parkoviskom na opačnej strane, orientácia objektov je SV-JZ. Na overenie, či ide o skutočné základy zaniknutého kostola, bolo by vhodné previesť klasický archeologický prieskum sondami.
V kostole sv. Antona Pustovníka bol georadarový prieskum možný len na voľných plochách mimo lavíc a iných prekážok. Pri prieskume sa zistilo pod podlahou niekoľko hrobových miest, dve veľké zasypané krypty po stranách pred hlavným oltárom, ďalšia zasypaná krypta je v kaplnke sv. Valentína pri vchode na chór. V strede staršej časti svätyne je pod podlahou v hĺbke 0,3-0,4 m neznámy veľký železný predmet ako bodová anomália. Pod východným oblúkom podchodu do kaplnky sv. Valentína je hrubé základové murivo, ktoré ale chýba pod západným podchodom, z čoho vyplýva, že východný podchod bol vybúraný dodatočne v neskoršom období, nasvedčuje tomu aj nerovnomerné osekanie stredovekej omietky po okrajoch oblúka podchodu. Pri prieskume sa nezachytilo predpokladané základové murivo, ktorým kolmo končila staršia časť svätyne pri dverách sakristie pred prestavbou v 14. storočí.
Pri južnom vchode do kostola za potvrdilo typické hrubé základové murivo o hrúbke 120 cm a siahajúce do hĺbky 180-200 cm, od južnej steny kostola ho delí len 16-20 cm medzera. Toto základové murivo pokračovalo paralelne s južnou stenou kostola i pod lavice východným i západným smerom, kde ho však nebolo možné pre lavice ďalej sledovať, vo voľnom priestore pri západnej stene lode ale už nebolo zachytené. Pokiaľ je záznam o náleze základového muriva pri kladení podlahy v roku 1971 pravdivý, tak tento múr pokračuje východným smerom popod oltár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho presne v osi južného múra staršej časti svätyne, ktorý je pravdepodobne v dĺžke asi 8 m postavený na tomto základovom murive.
Interpretácia tohto základového muriva o predpokladanej dĺžke okolo 23 m (15 m pod dlážkou v lodi a 8 m pod južnou stenou svätyne) je však i naďalej problematická. Vylúčila sa však prítomnosť základov staršieho kostola v priestore lode, pretože chýbajú tri steny predpokladaného kostola, ktoré sa georadarovým prieskumom nezachytili. Nájdené základové murivo pri južnej stene lode svojím charakterom – šírkou a hĺbkou je podobné ako základové murivo južnej steny lode, možno to vysvetliť tým, že počas výstavby ranogotických základov kostola došlo k zmene pôdorysu kostola, na časti základov sa postavila južná stena svätyne a zvyšná časť základov sa dostala pod dlážku lode, tu sa však tieto základy ponechali a nevyberali kvôli statike posunutej južnej steny lode, ktorá bola postavená v tesnej blízkosti týchto základov. Nie však vylúčené, že pri stavbe kostola sa použili základy neznámej líniovej stavby, čo by vysvetľovalo odchýlku osi kostola o 20º od smeru západ-východ. Ako zaujímavosť možno uviesť, že Dr. Greisiger, keď staval svoj dom koncom 19.st. oproti kostolu, narazil pri prekopávaní pivnice na „hrubý“ základový múr, ktorý smeroval paralelne s terajšou Hviezdoslavovou ulicou, čo interpretoval ako hradobný múr starej osady.
Záverom autor ďakuje správcovi farnosti vdp. ThLic. Petrovi Petrekovi za umožnenie vstupu do interiéru kostola a primátorovi mesta p. JUDr. Štefanovi Bieľakovi za materiálnu pomoc pre uskutočnenie georadarového prieskumu.

Dr. Andrej Novák, Spišský dejepisný spolok

Môže Vás zaujímať...

Oznámenia
X