Flash News
  • 5.5.1674 sa uskutočnilo navrátenie belianskej farnosti katolíkom a prevzatie fary a kostola sv. Antona Pustovníka rehoľou piaristov z Podolínca.
  • 7.5.1784 bol položený základný kameň výstavby evanjelického kostola v Spišskej Belej.
  • 10.5.1769 obsadili na príkaz Márie Terézie vojenské jednotky Spišskú Belú a Ľubicu, neskôr aj ostatné dovtedy zálohované spišské mestá Poľsku.
  • 18.5.1908 zomrel Samuel Weber, beliansky evanjelický kňaz a spišský historik a zakladateľ viacerých spolkov v Spišskej Belej
  • 19.5.1991 sa uskutočnilo slávnostné sprístupnenie kaštieľa v Strážkach verejnosti po generálnej oprave.
X

Samuel Weber

kňaz, historik

(*26. 3. 1835 Poprad – †18. 5. 1908 Spišská Belá).

Otec Ján Samuel Weber, garbiar a dlhoročný richtár mesta Poprad, matka Jana, rod. Hirthová, z troch bratov sú známi Rudolf, Pavol a mal aj tri sestry. S manželkou Máriou, rod. Steinerovou dcérou farára Samuela Steinera, profesora prírodných vied a filozofie, sa zosobášili 26. novembra 1863. Mali šesť detí (dvaja synovia a štyri dcéry), z ktorých bol prvorodeným Samuel Konštantín, ktorý sa dal na vojenskú dráhu, druhý syn zomrel pri pôrode. Známe sú mená dcér Marty a Alice.

Základnú školu navštevoval v Poprade, od 1844 študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, 1854 maturoval na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Levoči, 1854 – 1856 študoval teológiu v Prešove. Po skončení štúdia bol dva roky vychovávateľom v rodine Albína Čákiho v Spišskej Novej Vsi. V rokoch 1859 – 1860 teológiu a filozofiu v Jene. V rokoch 1860 – 1860 bol kaplánom v Spišskej Belej, potom krátko pôsobil ako farár nemeckého cirkevného zboru v Banskej Štiavnici, od roku 1861 sa vrátil do Spišskej Belej.

Mal významné postavenie medzi evanjelickými duchovnými – stal sa konzistoriálnym radcom, konseniorom (1896) a v roku 1901 seniorom Spišského seniorátu. Zvolený bol za predsedu Spišského spolku evanjelických farárov. Patril k vedúcim predstaviteľom Uhorského protestantského spolku a Uhorského evanjelického literárneho spolku. Bol dobrým kazateľom a niekoľko jeho kázní vyšlo aj tlačou. Pripravil učebnice náboženstva pre cirkevné školy. Bol aj predsedom Spišského evanjelického farárskeho spolku,

Mimoriadne činorodý bol i vo verejnom a spoločenskom živote na Spiši. Patril medzi členov Municipiálneho výboru Spišskej župy, mestského zastupiteľstva v Spišskej Belej, od roku 1873 zakladajúcim členom Uhorského karpatského spolku (v rokoch 1883 – 1890 podpredsedom), Uhorskej historickej spoločnosti, Spišského dejepisného spolku (člen výboru od jeho vzniku v roku 1883 až do roku 1908), Spolku spišských učiteľov, od 1883 vedúcim botanického oddelenia Karpatského múzea v Poprade. V Spišskej Belej s pričinil o založenie viacerých spolkov. Od roku bol spoluzakladateľom hospodárskeho kasína (od roku 1875), ktorého bol predsedom a vyvíjal bohatú organizátorskú a prednáškovú činnosť. Založil ženský a mládežnícky spolok, Beliansky spevokol, podieľal sa na vzniku dobrovoľného hasičského spolku, ktorého bol predsedom a Belianskeho svojpomocného spolku. Vďaka nemu vznikla aj tabaková továreň. Stal sa veľkým propagátorom turistiky v Tatrách.

Popri pastoračnej činnosti a náboženskej spisbe sa zaoberal históriou spišských miest, kultúrou a spôsobom života miestnych obyvateľov, výskumom života a diela významných osobností Spiša. Sústreďoval pramene k dejinám Tatier, venoval sa štúdiu názvoslovia tatranských štítov a osád. Zaujímal sa o botaniku, najmä liečivé rastliny a tatranskú prírodu. Od 70 rokov prispieval do Zipser Bote, Szepesi hirnök, Szepesi Lapok, Karpathen Post, Kaschauer Zeitung, Ethnographia. Vážnejšie práce mu vychádzali v ročenkách spišského dejepisného spolku i ako samostatné práce. Významné boli jeho monografie Spišskej Belej (Geschichte der Stadt Béla)(1892), Podolínca (Podolin város törtenete) (1893), Ľubice (Geschichte der Stadt Leibitz) (1896), o dejinách Spiša (Zipser Geschichts- und Zeitbilder) (1880) a o evanjelickej cirkvi v Spišskej Belej (Monografie der evangelischen Gemeinde A. C. Béla)(1885).

V Budapešti vyšla v roku 1892 jeho monografia o Kežmarčanovi Jurajovi Buchholtzovi ml. (Id Buchholtz Györgey és kora 1643 – 1724) a v čase miléniových osláv o Gregorovi Horváth – Stansithovi a jeho rodine (Grádeczi Stansith Horváth Gergely és családja). Záujem o biografie Spišiakov vyvrcholil v diele Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX. Jahrhunderts, v ktorej predstavil 141 osobností z rôznych oblastí života na Spiši. Spišský dejepisný spolok mu v roku 1908 vydal ako XI. ročník spolkovej ročenky jeho dodatky k Wagnerovmu diplomatáru Spiša (Supplementum III. Analectorum terrae Scepusiensis). Tu uverejnil 123 rôznych dokumentov k dejinám Spiša.

Na znak všeobecne veľkej úcty bol vyznamenaný Radom Františka Jozefa 3. triedy v roku 1907. V roku 1936 mu v Spišskej belej odhalili pamätnú tabuľu.