Flash News
  • 5.5.1674 sa uskutočnilo navrátenie belianskej farnosti katolíkom a prevzatie fary a kostola sv. Antona Pustovníka rehoľou piaristov z Podolínca.
  • 7.5.1784 bol položený základný kameň výstavby evanjelického kostola v Spišskej Belej.
  • 10.5.1769 obsadili na príkaz Márie Terézie vojenské jednotky Spišskú Belú a Ľubicu, neskôr aj ostatné dovtedy zálohované spišské mestá Poľsku.
  • 18.5.1908 zomrel Samuel Weber, beliansky evanjelický kňaz a spišský historik a zakladateľ viacerých spolkov v Spišskej Belej
  • 19.5.1991 sa uskutočnilo slávnostné sprístupnenie kaštieľa v Strážkach verejnosti po generálnej oprave.
X

Sv. Anton Opát a Pustovník – patrón mesta

sv_anton_pustovnikSvätý Anton Pustovník, nazývaný aj Opát, pochádzal z bohatej kresťanskej rodiny. Narodil sa okolo roku 251/252 v severoafrickom Kome v Egypte. Keď mal 20 rokov, zomreli mu obidvaja rodičia. Anton prevzal starosť o rodinný majetok a o mladšiu sestru.

Antonovi súčasníci, najmä jednoduchí ľudia, nepoznali také pohodlie, aké sa pokladá za samozrejmé v našich časoch. Žili jednoducho a tvrdo. Ako musel žiť pustovník Anton, keď jeho spôsob života vyvolával všeobecný obdiv a úctu. Okrem dobrovoľného hladu, smädu a kamenného lôžka Anton s obdivuhodnou spokojnosťou znášal i tvrdé púštne podnebie a v takýchto podmienkach pracoval, modlil sa a uvažoval nad slovami, ktoré čítal vo Svätom písme. To však nestačilo. Dlhé roky ho trápili ťažké pokušenia. To však netrvalo dlho. Keď raz Anton pri návšteve bohoslužieb počul slová evanjelia: “Ak chceš byť dokonalý, predaj všetko, čo máš, a rozdaj chudobným…” , rozhodol sa prijať túto výzvu. Niečo z majetku dal nábožným ženám so žiadosťou, aby sa postarali o jeho sestru, a všetko ostatné rozdal. On sám začal viesť prísny pustovnícky život v modlitbe, sebazapieraní a vo fyzickej práci. Najprv žil v blízkosti rodného mesta. Neskôr ho túžba po väčšej samote priviedla do skalnej jaskyne v Líbyjskej púšti a napokon do pustých vrchov medzi riekou Nílom a Červeným morom.

Je isté, že mnohé mimoriadne udalosti uvádzané v starých Antonových životopisoch majú v sebe priveľa fantázie a patria skôr medzi legendy. No i tieto, hoc aj svojským spôsobom, pomáhajú lepšie si uvedomiť historickú skutočnosť, že svätý Anton Pustovník si zvolil veľmi ťažkú cestu nasledovania Krista, z ktorej ho neodviedli nijaké zvody ani hrozby, ani vysiľujúce utrpenie.

Anton hľadal samotu, ale nie vždy sa mu ju podarilo udržať. Jeho obdivuhodný spôsob života neostal v tajnosti. Vyhľadávali ho zvedavci i ľudia, ktorí prosili o radu a pomoc. Prichádzali k nemu nielen jednoduchí ľudia, ale i mnísi, kňazi a biskupi, ba listovne sa naňho obracal aj cisár Konštantín Veľký a jeho synovia. Keďže Anton mal aj povesť divotvorcu, prichádzali k nemu mnohí chorí, aby s jeho pomocou dosiahli uzdravenie. Viacerí z návštevníkov sa rozhodli ostať v jeho blízkosti a nasledovať jeho spôsob života. Preto sa Anton niekedy označuje za zakladateľa mníšskeho života. On sám však neorganizoval nijaké mníšske komunity; to robil až jeho mladší súčasník Pachomius.

Napriek veľkej túžbe po samote Anton nepohŕdal ľudskou spoločnosťou. Keď bol vážny dôvod, bol ochotný opustiť svoju pustovňu a ísť na pomoc tým, čo ho potrebovali. Tak v prenasledovaní za cisára Maximina Dazu (okolo roku 310) sa vydal na ďalekú cestu do Alexandrie, aby tam posilňoval prenasledovaných a uväznených kresťanov. Ku koncu svojho dlhého života opustil ešte raz samotu, a to na prosbu alexandrijského biskupa sv. Atanáza. Ten požiadal Antona, aby mu pomohol brániť pravú vieru proti bludu arianizmu. Pre vyše storočného Antona to už bola veľmi namáhavá cesta, ale išiel. Keď sa vrátil, cítil, že čoskoro zomrie. Upozornil na blížiacu sa smrť svojich učeníkov a prikázal im, aby ho pochovali tak, žeby nik nevedel o mieste jeho hrobu.

Anton zomrel vo vysokom veku asi 105 rokov. Životopisy uvádzajú ako dátum jeho smrti 17. január 356. Jeho hrob ostal dlho neznámy. Podarilo sa ho objaviť až za cisára Justiniána I. roku 561. Vtedy preniesli jeho telesné pozostatky do Alexandrie. No nie nadlho. Keď mohamedáni dobyli Egypt, ostatky svätého Antona previezli (roku 635) do Carihradu. Odtiaľ sa okolo roku 1000 veľká časť ostatkov dostala do Francúzska, kde je od roku 1491 uložená v kostole St. Julien v Arles.

Sv. Anton Pustovník mal prekvapujúco silný vplyv na svoju generáciu i na ďalšie obdobia. Vplyvom jeho príkladu tisíce kresťanov opustili domovy a zvolili si prísny pustovnícky život. Ba aj na Západe sa utvárali pustovnícke spoločenstvá podľa jeho vzoru (Rím, Miláno, …). Sv. Anton sám nezaložil nijakú mníšsku inštitúciu a pre svojich učeníkov nenapísal nijaké pravidlá. On sám bol ich živým pravidlom, ktoré sa usilovali uskutočňovať vo svojom živote. To, čo sa neskôr označovalo za pravidlá sv. Antona, bol iba súhrn rád a pokynov, prevzatých väčšinou zo životopisu sv. Antona, ktorý napísal okolo roku 370 svätý Atanáz. Po prenesení svätcových pozostatkov do Francúzska sa veľmi rozšírila jeho úcta i v tejto krajine. Vznikla tu osobitná rytierska rehoľa sv. Antona a viaceré bratstvá na opatrovanie chorých.

Antoniánske ustanovizne, zvlášť nemocnice, mali vo Francúzsku dobré meno a veľké privilégiá. Medzi ne patrilo i dovolenie chovať ošípané tam, kde to iní obyvatelia nesmeli. Odtiaľ niektorí odvodzujú zvyk vyobrazovať sv. Antona Pustovníka s prasaťom. S tým azda súvisí aj uctievanie tohto svätca ako ochrancu domácich zvierat. Iní zase vysvetľujú vyobrazovanie sv. Antona s ošípanou tak, že je to narážka na jeho pokušenia, pri ktorých sa mu diabol zjavoval v podobe zvierat. Jestvuje aj legenda, podľa ktorej premožený diabol musel za trest sprevádzať svätého pustovníka v podobe brava.  Sv. Anton nie je len patrónom rímskokatolíckeho kostola v Spišskej Belej, ktorému je tento kostol zasvätený, ale je aj patrónom nášho mesta. Sviatok sv. Antona Pustovníka sa slávi 17. januára.