História lesov mesta Spišská Belá

Jedným z dôležitých zdrojov prosperity mesta Spišská Belá boli jeho lesy, ktoré počnúc vznikom chotárneho územia v 12.-13. storočí až po 20. storočie boli predmetom ustavičného zápasu o ich udržanie, ale žiaľ v niektorých častiach chotára i napriek dobrovoľným územným ústupkom v záujme dobrých susedských vzťahov, prišlo mesto v neskoršom období o pomerne veľké plochy lesov a pasienkov. V snahe nahradiť tieto straty sa Spišská Belá snažila vždy legálnym spôsobom vyriešiť úbytok územia, a to buď kompromisnými výmennými riešeniami sporných chotárnych častí, ale aj zakupovaním nových pozemkov, čo sa ešte udialo aj v 20. storočí v prípade kúpy lesného komplexu lendackej Pálenice.

historicky_chotar_mestskych_lesov_spisska_bela

Vznik chotára Spišskej Belej súvisí s príchodom nemeckých kolonistov na Spiš, čiastočne už druhej polovici 12. storočia, ale ich hlavná kolonizačná vlna prišla až tesne po tatárskom vpáde, ktorý bol v rokoch 1241-1242. Pred príchodom nemeckých kolonistov v priestore dnešnej Spišskej Belej existovala od 12.st. pohraničná strážna uhorská pevnosť v Strážkach (prvá písomná zmienka o nej je z roku 1251 pod názvom Ewr /Eur/, vo význame maďarského ör, čiže stráž). Maďarskí strážcovia zo Strážok zabezpečovali ochranu opevnenej mýtnej kráľovskej brány na ľavom brehu riečky Bela (dnes je pod zmeneným názvom Biela) neďaleko jej vtoku do Popradu. Aby sa brána nedala obísť, zabraňoval tomu systém lesných zásekov, ktorý siahal od tejto brány až po svahy terajšej Vojnianskej hory. Za bránou bolo tzv. konfínium (pohraničie), ktoré bolo tvorené neosídleným širokým zalesneným pásmom medzi Uhorskom a Poľskom, ale už v polovici 13. storočia, zásluhou úspešnejšej kolonizácie Uhorskom, sa hranica posunula a ustálila až na Dunajci. Na strážení mýtnej kráľovskej brány sa podieľali aj slovanskí strážcovia z osady Stragar, doloženej v súčasnosti aj archeologicky južne od terajších Bušoviec neďaleko rieky Poprad. Títo Slovania pomenovali riečku Biela názvom Bela, takto sa objavuje v listinách z 13. st. (ako aqua bella roku 1260, fluvius Bela 1282, 1289, 1290). Od roku 1435 sa už v listinách objavuje v nemeckej variácii ako Belbach.

Nemeckí kolonisti, ktorí prišli do priestoru Spišskej Belej pomenovali svoju osadu slovanským názvom svojho hraničného potoka Bela. Ich kolonizačné územie začínalo od rieky Poprad medzi vtokmi dvoch potokov, pričom južnú hranicu tvoril vtok terajšej Čiernej vody pri Strážkach a severnú hranicu tvorila síce riečka Bela, ale slovanská osada Stragar (neskôr Bušovce) už mala svoj chotár pri vtoku Belej do Popradu, preto severná hranica Nemcov z Belej rešpektovala tento chotár a začínala o niečo južnejšie pri vtoku terajšieho Hlbokého potoka ( v listine Stragaru z roku 1282 je pod maďarským názvom Egurpotok-Jelšový potok). Po krátkom úseku hranica prechádzala spätne nad terajšími Bušovcami k riečke Bela, kde ďalej pokračovala proti jej prúdu. O tom, že obyvateľmi Spišskej Belej boli od jej vzniku nemeckí kolonisti, sa dozvedáme z viacerých stredovekých listín. V najstaršej listine z roku 1263 sa spomína hranica chotára Nemcov z Belej (Teutonici de Bela), podobne v listine z roku 1282 sa uvádza hranica Sasov z Belej (Saxones de Bela), v listine z roku 1290 a 1310 sú to opäť Nemci z Belej (Teutonici de Bela). Ešte v polovici 19. storočia bola Spišská Belá takmer čisto nemeckým mestom, pri sčítaní v roku 1853 sa z počtu 2323 obyvateľov hlásilo 2225 k Nemcom a k Slovákom 78, čo je len 3,3%. Ale už v roku 1881 to bolo 526 Slovákov – 20%, a v roku 1938 už bolo z celkového počtu obyvateľov Spišskej Belej 61% Slovákov.

Metačná (ohraničujúca) listina Spišskej Belej z 13. storočia, ktorou sa vymedzovalo jej kolonizačné územie, sa nám nezachovala. O priebehu hraníc Spišskej Belej v 13. storočí sa dozvedáme až z neskorších stredovekých listín okolitých obcí, ktoré vznikali podstatne neskôr ako Spišská Belá, ale rešpektovali už existujúce hranice Spišskej Belej. Východnú hranicu chotára Spišskej Belej vždy tvorila rieka Poprad, najstarší záznam je z roku 1272, keď tvorila aj hranicu územia šľachtickej rodiny Berzeviczyovcov (Páni z Lomnice) na pravom brehu Popradu, ktoré dostali od uhorského kráľa Štefana V., a ktoré siahalo od vrchu Gala (dnes Zlatý vrch) pri Kežmarku až po bránu konfínia pri vtoku Belej. Na tomto území vznikla Krížová Ves.

Severnú hranicu Spišskej Belej máme doloženú listinou z roku 1282, ktorou sa ohraničuje Stragar, a podľa ktorej hranica začínala pri vtoku terajšieho Hlbokého potoka do Popradu, týmto potokom pokračovala smerom k terajšiemu rašelinisku Krivý kút, kde sa stáčala k riečke Bela a touto riečkou stúpala proti jej prúdu. V listine z roku 1289 poverili Berzeviczyovci nemeckých šoltýsov z Mlynice – Teodora a Ľudovíta kolonizáciou lesa Ruda a založením novej osady Landeck ( doslovne krajina v rohu, alebo v kúte), neskôr Lendak. Hranica územia začínala od hraníc Birbury (Bierbrunn), čiže dnešnej Výbornej pri riečke Bela a pokračovala proti jej prúdu do Snežných hôr (Belianskych Tatier) až k hraniciam s Poľskom a spätne horami (Spišskou Magurou) sa vracala k prvej hranici na riečke Bela pri Výbornej. Riečka Bela je hranicou Lendaku i v listine z roku 1313.

Z tohto obdobia je aj listina z roku 1290, ktorú maďarskí historici Tagányi (1893) a neskôr Karácsonyi (1902) označili za falzum, podvrh. Túto listinu neskôr zneužil Hieronym Laski z Kežmarku v roku 1536 na zdôvodnenie násilného zabratia belianskych lesov. V roku 1290 daroval kráľ Ladislav IV. Kumánsky Andrejovi, synovi komesa Polana z rodu Berzeviczyovcov, Strážky, Rakúsy a Lendak. Medzitým Ladislav IV. ale zomrel a jeho nástupca kráľ Ondrej III. pred potvrdením tejto donácie, keďže hranice Belej a Výbornej boli údajne zle vyznačené, požiadal Spišskú kapitulu najprv o vyznačenie hraníc. V listine sa uvádza, že vyznačovania hraníc sa zúčastnil istý Ponk, kráľov človek a Štefan, kanonik zo Spišskej kapituly. Nespomína sa však žiadny zástupca z Belej. V tejto listine datovanej 29.7.1290 je evidentne tak sfalšovaný priebeh hraníc, aby Strážky, Rakúsy a Lendak tvorili jeden ucelený komplex majetkov Berzeviczyovcov, pričom Belej by končil chotár pri terajšom Šarpanci a bola by vlastne zbavená svojich tatranských lesov. Podľa tejto listiny Lendak údajne hraničil s Rakúsmi na potoku Čierna voda, hranica medzi nimi podľa popisu začínala v terajšej Tatranskej Kotline v mieste, kde podľa listiny spadá do riečky Bela dolina „valle quel“ čo zodpovedá nemeckému slovu Qual, teda vo význame utrpenie, mučenie, trápenie a nie slovu Quelle – prameň, z čoho vzniklo neskôr nesprávne Quellgründchen – Dolinka prameňa. Podľa Hochbergera (2007) správny názov má byť Quällgründchen – Dolinka utrpenia, podľa drevorubačov, ktorí len ťažko zdolávali túto dolinku konskými poťahmi, ide o dolinku medzi Belianskou jaskyňou a starým kameňolomom. Z tohto miesta, od riečky Bela, hranica podľa listiny smerovala južne k miestu zvanom pons Nyrer (Strážanský mostík) , ide o potôčik pretekajúci cez cestu pri dnešnej Čarde. Toto miesto sa aj na chotárnej mape z 30.-tych rokov 20.st. nazýva „Beim hintersten Nehrer Brückchen“ a miesto pri potoku pri Limbe ako „Beim vordersten Nehrer Brückchen“. V listine z roku 1290 je aj vysvetlené, že až po toto miesto mohli obyvatelia Strážok z rakúskych lesov slobodne ťažiť drevo. Ďalej hranica prechádzala okolo nejakej okrúhlej hory (dnešné Dolky), prekračovala potok Dorfseifen (terajšia Hučava) a okolo troch močiarnych prameňov (Rakúske lúky) prechádzala k potoku Ydiswys ináč Liebseifen (terajšia Čierna voda). Po tomto potoku hranica schádzala k ceste z Rakús do Lendaku, odtiaľ priamočiaro k riečke Bela pri lendackom moste, ktorý existuje na tomto mieste i v súčasnosti. Takto vymedzená hranica medzi Lendakom a Rakúsmi by vytvárala neprirodzený vlom do chotára Belej. Hranica medzi Belou a Rakúsmi ďalej v listine pokračovala od cesty Rakúsy – Lendak už správne dole tokom Čiernej vody až po vtok terajšieho potoka Krivodol, kde začínala a pokračovala hranica Belej so Strážkami po Čiernej vode až po vtok do Popradu. To, že išlo o sfalšovanú listinu, potvrdzuje ďalšia listina už z roku 1310. Je ňou metačná (ohraničovacia) listina Rakús, ktorou kráľ Karol Róbert poveril Spišskú kapitulu vymedziť rakúsky majetok zemepánov Ladislava a Franka z Vlkovej voči susedom, teda voči Nemcom z Belej zo severu a Nemcom z Kežmarku z juhu. Hranica s Belou začínala podľa popisu v terajšej Doline Kežmarskej Bielej vody , smerovala južne rovinou k okrúhlej hore na začiatku doliny ( terajšie Stežky), potom cez sedlo (sedlo Červená hlina) schádzala cestou cez priestranný žľab s bezmenným potokom ( terajší Milý potok), ktorým spadala do potoka Liebseifen ináč Schwarzbach (terajšia Čierna voda), a týmto potokom pokračovala až po vtok potoka Krummseifen ináč Sarpathaka (terajší Krivodol nad Strážkami), kde končila hranica s Nemcami z Belej. Ďalej sa hranica vracala proti toku Krivodolu k rieke Weisswasser (Kežmarská Biela voda) a proti jej prúdu až k dvom nemenovaným jazerám (Zelené a Biele pleso) a medzi nimi na tatranský vrchol (asi Jahňací štít), kde končila hranica Rakús s Nemcami z Kežmarku. Podľa tejto listiny z roku 1310 Belá nesusedila v Tatrách s Kežmarkom, medzi nimi bol vklinený chotár Rakús, hranicu Kežmarku s Rakúsmi tvorila Kežmarská Biela voda.

V listine z roku 1429 kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý všemožne protežoval Kežmarok, daroval mestu Kežmarok polovicu Rakús, presnejšie jej severnú polovicu, ktorá vlastnila lesy a susedila so Spišskou Belou. Od tohto roku dostala Belá veľmi agresívneho suseda, ktorý neuznával chotárne hranice Rakús a Belej z roku 1310 a začal svojvoľne ťažiť drevo v belianskych lesoch. Už v roku 1431 Spišská Belá pre porušovanie svojich chotárnych hraníc poslala sťažnosť kráľovi Žigmundovi, ktorý ju posunul na rozhodnutie najvyššiemu kráľovskému súdu. Medzi tým Spišská Belá si dala v roku 1435 urobiť revíziu svojich chotárnych hraníc Spišskou kapitulou za účasti hodnoverných ľudí a richtárov zo Strážok, Lendaku, Výbornej, Harichoviec, Spišského Štvrtku, Spišskej Soboty a Tvarožnej. V tejto listine z roku 1435 máme prvýkrát ucelený priebeh chotárnych hraníc Spišskej Belej. Podľa nej južnú hranicu Belej tvoril od rieky Poprad potok Čierna voda, od jeho sútoku s Krivodolom hranica prechádzala na chrbát Kahlenbergu (Holý vrch),od cesty z Rakús do Lendaku prechádza miestom zvaným Molenstadt (pri starom Rakúskom mlyne, rovinaté údolie pri terajšej rómskej osade), potom prichádzala k potoku Liebseifen (Čierna voda) k miestu zvanom Legerstadt ( Stádla – Rakúske lúky), odtiaľ do ústia Doliny Siedmich prameňov, ďalej vystupovala na Weidenau (Rovné pasienky, neskôr tzv. Spoločné pasienky), od Weidenau hranica zostupovala do Komperschachtu (Kupferschächten, Zadné Meďodoly) až po okraj Čierneho lesa (silva nigra), kde sa stáčala doprava na vrchol nemenovanej kamennej hory (Ždiarska vidla), odtiaľ schádzala cez potok Weissenseifen (Rígeľský potok) až k riečke Belbach (Biela) a po nej nadol. V roku 1437 najvyšší kráľovský súd rozhodol v spore s Kežmarkom jednoznačne v prospech Spišskej Belej, Kežmarok to však i naďalej nerešpektoval a pokračoval v hraničných konfliktoch.

Už v od roku 1510 nanovo začal Kežmarok porušovať rozhodnutie súdu z roku 1437, čo vyvrcholilo nakoniec v roku 1536. Po víťazstve Turkov nad uhorským vojskom pri Moháči v roku 1526, kde zahynul aj kráľ Ľudovít Jagelovský, boli zvolení súčasne dvaja uhorskí králi, Ján Zápoľský a za protikráľa bol zvolený Ferdinand I. Habsburský. Ján Zápoľský za pomoc v boji proti Ferdinandovi daroval Kežmarský hrad i s mestom Kežmarok poľskému šľachticovi, sieradskému palatinovi Hieronymu Laskemu, a to v roku 1528, ktorý sa tu usadil od roku 1532 a hneď sa zapojil so svojimi žoldniermi do tzv. storočnej vojny Kežmarku s Levočou. Kežmarčania mu boli vďační aj za pomoc pri zaberaní lesov Spišskej Belej. V roku 1536 Laski získal Strážky, prisvojil si násilne i majetky mníšskeho rádu v Lendaku. Po takmer 250 rokoch dal znovu prepísať sfalšovanú listinu Berzeviczyovcov z roku 1290 a potvrdiť ju kráľom Jánom Zápoľským. Na základe tejto listiny považoval za hranicu Lendaku a Rakús (teda i Kežmarku) potok Čiernu vodu a hranicu Belej s Lendakom na línii cesty z Rakús do Lendaku. Týmto Belá by stratila svoje lesy a mala by zamedzený prechod dobytka na svoje tatranské pasienky. Laskeho žoldnieri prepadávali belianskych drevorubačov a pastierov, zabavovali im povozy s koňmi a odvliekali ich do Kežmarského hradu. Mesto Spišská Belá podalo sťažnosť v roku 1536 na Spišskú župu, ktorá to riešila prešetrením a potvrdením o násilnom porušení hraníc Belej a zabratí lesov Hieronymom Laskim. Pri vyšetrovaní bolo svedkami potvrdené v mieste pri starom rakúskom mlyne (Müllenstadt) rúbanie belianskeho lesa Kežmarčanmi, ktorí vyháňali prítomných drevorubačov z Belej, pričom im násilne odobrali a odvliekli kone do Kežmarku. Vyšetrovatelia zároveň získali svedectvo od obyvateľov Lendaku, že hranica Lendaku a Belej je od nepamäti riečka Belbach až po Landekerbrek (lendacký most), ktorý existuje na tomto mieste cez Bielu pri Šarpanci i v súčasnosti. Na záver správy sa uvádza, že Laski odvliekol Belej celkove 23 koní. Na základe tohto vyšetrovania sa v roku 1537 zišla zmiešaná kráľovská poľsko-uhorská komisia (Spišská Belá bola totiž od roku 1412 medzi zálohovanými spišskými mestami Poľsku), aby vyriešila tento spor medzi Laskim a Belou. Laski sa prezentoval listinou z roku 1290 potvrdenou v roku 1536 kráľom Jánom Zápoľským a tvrdil, že sfalšovaná je listina Rakús z roku 1310, kde boli kráľom Karolom Róbertom potvrdené vtedajšie hranice medzi Belou a Rakúsmi, ako dôkaz uvádzal, že jedna z troch pečatí na listine je falošná. Komisia ale vychádzala z toho, že v roku 1437 najvyšší kráľovský súd kráľa Žigmunda už raz rozhodol v tomto spore Kežmarku a Belej, pričom hranice Belej boli vtedy súčasne reambulované Spišskou kapitulou. Verdikt komisie bol ten, že doterajšie hranice Belej sú naďalej platné a nie je možné ich násilne meniť.

Rozhodnutie bolo jasné, napriek tomu to Kežmarok opäť nerešpektoval. V roku 1543 sa napokon Spišská Belá, v záujme dobrých susedských vzťahov, aby sa raz a navždy vyriešil tento odveký spor, dohodla s Kežmarkom formou priateľskej zmluvy o nových hraniciach .

Podľa tejto zmluvy došlo k posunu hranice od Čiernej vody v úseku od cesty Rakúsy – Lendak (od miesta terajšej rómskej osady), kde bola nová hraničná línia vytýčená systémom hraničných kopčekov, ktoré viedli, tak ako aj v súčasnosti, až do miesta nad Šumivým prameňom, kde sa hranica stáčala v pravom uhle a smerovala k ústiu terajšej Doliny Siedmich prameňov, a tu sa napájala na starú hranicu z roku 1310 na Čiernej vode. Týmto sa Belá dobrovoľne vzdala okolo 250 ha lesa v prospech Kežmarku. V listine boli dohodnuté aj ďalšie výhody pre Kežmarok a Rakúsy. Pozdĺž hranice od Šumivého prameňa až do Doliny Siedmich prameňov ( v listine je dolina pod názvom Loch) boli pece na pálenie vápna, pre činnosť ktorých, Belá povolila Kežmarku a Rakúsom lámať kamene na tento účel a ťažiť v blízkosti pecí z belianskych lesov tvrdé drevo. Pásť v Doline Siedmich prameňov na svojom území mohla len Spišská Belá, výnimkou boli belianske pasienky hornej časti hôr, čiže na Weidenau , kde sa mali podľa listiny spoločne pásť stáda Belej, Kežmarku a Rakús, išlo teda o územie neskorších tzv. spoločných pasienkov (Gemeinschaftliche Hutweiden), podmienkou ale bolo, aby si Kežmarok a Rakúsy zabezpečili pastierov, pretože belianski pastieri odmietli ich stáda pásť. Tieto pasienky sa okrem Belej, Kežmarku a Rakús nesmeli prenajímať iným obciam. Územie pasienkov Weidenau siahalo od terajšieho sedla Červená hlina až po Kopské sedlo. Porušenie zmluvných podmienok sa malo trestať finančnou pokutou.

Keď sa už zdalo, že je vyriešený spor s Kežmarkom, objavil sa ďalší problém na inom mieste tatranského chotára Spišskej Belej. Od 13. st. severným a západným susedom boli Berzeviczyovci, ktorí vlastnili Dunajecké panstvo s hradom Dunajec (Nedeca). V roku 1538 získal Ján Horvath z Plavča od rodiny Laskich Dunajecké panstvo ako záloh, ktoré odkúpil nakoniec v roku 1589 jeho syn Juraj Horvath od Albrechta Laskeho, syna Hieronyma Laskeho. V roku 1593 Juraj Horvath donútil mníšsky rád v Lendaku k odpredaju Lendaku, čím získal aj Lendacké panstvo. Hraničné konflikty s rodom Horvath-Palocsay, ktorí neuznávali staré hranice Belej, začali už od roku 1559, kedy začalo protiprávne pasenie ich dobytka v Zadných Meďodoloch a na Tokárni, pričom dochádzalo k napádaniu belianskych pastierov a vyháňaniu ich stád. Belá sa pokúsila o zmier v roku 1564, avšak bezúspešne. V roku 1568 Paločajovci rozohnali pasúce sa stádo volov v Zadných Meďodoloch, zbili a odvliekli 8 belianskych mešťanov na hrad Dunajec, kde boli väznení 2 mesiace. V roku 1569 odohnali Paločajovci 12 koní zo Zadných Meďodolov na hrad Dunajec a v roku 1578 odvliekli 4 kone z Tokárne.

K najhoršiemu došlo 21.júna 1596, kedy žoldnieri Juraja Horvatha nad ránom prepadli spiacich belianskych strážcov stád na košiari v Zadných Meďodoloch, dvoch zastrelili (Schlossera a Schustera), troch ťažko zranili a 12 bolo ľahko zranených. Už 15.augusta 1596 sa zišla v Chmelnici medzištátna kráľovská poľsko-uhorská komisia zložená z vysoko postavených šľachticov, ktorí riešili tento konflikt, pričom Belú zastupoval Sebastian Lubomirski, poľský starosta zálohovaných spišských miest. Verdiktom komisie bolo zaviazanie Juraja Horvatha a Lubomirského, aby sa každý spor riešil v budúcnosti právnou cestou, bez použitia násilia. S rodom Horvath-Palocsay napriek tomu nastali konflikty po vzniku Ždiaru začiatkom 17. storočia, keď opäť dochádzalo k nelegálnemu vyrubovaniu lesov a paseniu v oblasti Uhrgärten (Javorinka), Uhrkämpen (Dolina potoka Kempen) a Breite Feld ( Široký úplaz). V roku 1671 mesto Spišská Belá, ktoré si bolo vedomé, že ani súdnym rozhodnutím neprinúti Paločajovcov k rešpektovaniu svojich hraníc, vyplatilo radšej prehnanú finančnú sumu, len aby tieto územia ostali v chotári mesta. V roku 1757 s Panstvom Horvath-Palocsay došlo spresneniu a čiastočnej zmene priebehu hraníc. Od vrchola Greinera (Ždiarska vidla) hranica viedla po SV rázsoche pod Hlásnu skalu (Schallwand), tu však oproti priebehu hraníc z roku 1435 nepokračovala potokom Weissenseifen (Rígeľský potok) nadol k Belbachu (Bielej), ale naprieč dolinou prechádzala sedlom do Doliny potoka Kempen (novšie Dolina pod Siku), a týmto potokom do Belbachu. Tento stav je aj na najstaršej chotárnej mape Belej z roku 1777, takto prebieha hranica i v súčasnosti. Belá pritom prišla o časť územia medzi terajším Rígeľským potokom v Monkovej doline a potokom Kempen. Táto strata sa však vyrovnala v roku 1859 pri novej dohode s Panstvom Horvath-Palocsay, už v zastúpení rodinou Salamonovcov, keď sa spresnili hranice v Zadných Meďodoloch. Stará hranica nad Predným Kopským sedlom už neschádzala k Meďodolskému potoku, ale pokračovala hrebeňom na Jahňací štít, z vrcholu potom naprieč Jahňacím kotlom nadol k potoku. Taktiež hranica z Greinera (Ždiarska vidla) po novom pokračovala hrebeňom na vrchol Havrana, odtiaľ bočnou rázsochou k Meďodolskému potoku, tak ako prebieha i v súčasnosti.

Ďalšie podstatné zmeny belianskeho tatranského chotára nastali v roku 1872, keď po predchádzajúcom zrušení poddanstva v roku 1848 bolo nutné nanovo vytvoriť katastrálne územie a urbariát pre bývalú poddanskú obec Rakúsy, a tým aj Kežmarku, ktorý vlastnil jej polovicu. Tieto zmeny sa však riešili prevažne na úkor chotára Spišskej Belej. Tzv. spoločné pasienky (Gemeinschaftliche Hutweiden), ktoré sú vymedzené na najstaršej chotárnej mape Belej z roku 1777 od sedla Červená hlina až po Kopské sedlo, kde sa na základe dohody z roku 1543 spoločne pásli stáda Belej, Kežmarku a Rakús, a vždy boli súčasťou chotára Spišskej Belej, sa v roku 1872 sa rozdelili na tri rovnaké časti. Západná tretina pasienkov s Belianskou kopou ostala Spišskej Belej, ďalej bola kežmarská tretina pasienkov, hranica medzi nimi ide od hraničného kameňa pri terajšom turistickom chodníku pod Jeruzalemom pri Belianskej kope (kameň má vytesané písmena z 18.st. – KBR, ako hraničný bod spoločných pasienkov Kežmarku, Belej a Rakús), ďalej hranica ide smerom k Napájadlovému potoku, po jeho toku až ku skalnému bloku „spitzige Stein“, odtiaľ priamočiarou do sedla medzi Hlúpym a Zadnými Jatkami a ďalej hrebeňom Belianskych Tatier, kde na Predných Jatkách hranica Kežmarku vzdušnou čiarou schádza k turistickému chodníku, v tomto bode začína rakúska tretina pasienkov, ktorá končí na čiare Bujačí vrch – Rakúsky chrbát – sedlo Červená hlina. Spišská Belá takto stratila v roku 1872 okolo 300 hektárov spoločných pasienkov, ktoré dovtedy boli súčasťou jej chotára, i keď boli v minulosti miestom častých pastierskych sporov. Ďalšie zmeny nastali od Šumivého prameňa až do Doliny Siedmich prameňov. Nová hranica sa vytýčila asi v polovici vzdialenosti od Šumivého prameňa a ústia Doliny Siedmich prameňov tak, že prechádza nahor priamočiaro okolo Nesselblösse (Žihľavová poľana), kde povyše vedie od Nesselgrat (Žihľavový hrebeň) takmer priamočiaro po vrstevnici až k terajšej chate Plesnivec, tu zložito traverzuje do doliny terajšieho Milého potoka k starej pastierskej ceste a po nej až do sedla Červená hlina, kde sa napája na hranicu Rakús na Rakúskom chrbte. Týmto sa vyriešil problém ťažby dreva od Šumivého prameňa až do Doliny Siedmich prameňov zo strany Rakús a Kežmarku, kde pred rokom 1872 existovali dva komposesoráty, z ktorých mesto Spišská Belá okrem spoluvlastníctva pozemku prakticky nič nemalo. Medzi Šumivým prameňom a ústim doliny Siedmich prameňov bol komposesorát s Rakúsmi, za ním v začiatku Doliny Siedmich prameňov bol komposesorát s Kežmarkom, ostal po ňom názov Kežmarský les, a za ním ešte pokračoval novovytvorený rakúsky urbariát. Mesto zmenou chotárnej a majetkovej hranice tu takto stratilo v roku 1872 okolo 120 hektárov lesnej pôdy

Hranice mestského chotára od roku 1872 sa prakticky už nemenili. Straty lesnej pôdy sa podarilo Spišskej Belej čiastočne kompenzovať v roku 1925, keď knieža Hohenlohe rozpredával svoje pozemky aj v chotári Lendaku. Mesto odkúpilo na základe Uznesenia obecnej rady zo dňa 25.11.1925 komplex lendackej Pálenice o celkovej ploche 964,42 k.j. (554,92 ha) za 650 000 Kč. Súčasťou pozemkov boli i pasienky, ktoré sa stali predmetom sporu mesta Spišská Belá a obce Lendak, ktorá tu dovtedy bezplatne pásla na základe povolenia predchádzajúcich zemepánov, čo Belá nechcela akceptovať. Spor riešil okresný, krajský a nakoniec Najvyšší súd v Brne, ktorý 19.11.1936 vyniesol šalamúnsky rozsudok, podľa ktorého majiteľom pozemkov je Spišská Belá, Lendak ale môže pásť dobytok a ovce v stanovenom maximálnom počte a za určený poplatok za každý kus.

V roku 1947 prišiel čierny deň v histórii Spišskej Belej, keď Nariadením SNR č.52 zo dňa 15.3.1947 s platnosťou od 26.5.1947, bol jej tatranský chotár odňatý až po Šarpanec pre novovytvorené mesto Vysoké Tatry, Spišská Belá prišla o 4162 ha svojho katastrálneho územia. Aby to nebolo všetko, Zákonom SNR č.11 zo dňa 18.12.1948 bol v roku 1950 Spišskej Belej odňatý aj jej majetok – tatranské lesy a pasienky, ktoré boli včlenené do vznikajúceho TANAP-u, časť Pálenice v k.ú. Lendak prevzali Vojenské lesy a majetky v Kežmarku. Takto sa vlastne opäť vytvoril stav ako v roku 1536, ktorý vznikol po násilnom zabratí lesného chotára Belej Hieronymom Laskim z Kežmarku, keď hranica chotára Spišskej Belej končila tiež na Šarpanci. Našťastie po roku 1989 sa Spišskej Belej vrátila majetková hranica v Tatrách, a to v roku 1993 vrátením pozemkov Správou TANAP-u a v roku 1994 Vojenskými lesmi a majetkami v Kežmarku na základe Zákona č.306/92 Zb. Odňaté tatranské katastrálne územie však naďalej ostalo mestu Vysoké Tatry.

Z histórie lesného hospodárstva

Nemeckí kolonisti už po príchode na Spiš v 12.-13.st. mali osobitné kolektívne výsady, ktoré v roku 1271 potvrdil a rozšíril uhorský kráľ Štefan V., ich súčasťou bolo aj právo vlastniť lesy a slobodne ich využívať, klčovať a premieňať na ornú pôdu. V roku 1317 kráľ Karol Róbert tieto práva Nemcov opäť potvrdil a rozšíril, pričom v priloženom zozname nemeckých obcí, ktorých sa to týka, je menovite uvedená aj Belá. V 13. storočím bola Popradská kotlina zalesnená jedľovo-smrekovými, prípadne smrekovo-jedľovými prirodzenými porastmi so zanedbateľnou prímesou listnatých drevín, ako to uvádza Jankovská (1972, 1991) na základe peľového rozboru rašelinísk aj z oblasti Spišskej Belej. Radikálne odlesňovanie lesov nemeckými kolonistami od 13. st. sa v chotári Spišskej Belej zastavilo na úrovni poniže Šarpanca v lokalite Stredná poľana. Výrazne sa zasiahlo aj do hydrologických pomerov územia lesov priemestňovaním vodných tokov, ktoré mali zabezpečiť dostatok vody v Spišskej Belej, pretože v čase príchodu nemeckých kolonistov tu netiekol žiadny väčší potok. Už v 13.st. sa zachytil odtok Šumivého prameňa( Rauschquelle) pri Tatranskej Kotline a odviedol kanálom do Spišskej Belej, v roku 1290 sa spomína pod názvom Dorfseifen, neskôr Markseifen a dnes až po Šarpanec je to Hučava. V roku 1571 Anton Schmidt prekopal spojovací kanál Neugraben z Čiernej vody do kanála Markseifen. Napája sa na Čiernu vodu pod terajšou rómskou osadou a vteká do terajšieho Belianskeho potoka nad vodojemom. V roku 1580 Anton Schmidt ešte vykopal kanál Rohrgraben, ktorým zachytil potôčiky od terajšej Čardy v Tatranskej Kotline ponad Bielu až po Šarpanec, kde sa spája s terajšou Hučavou.

Odlesnené pozemky sa po vyklčovaní a vypálení rozparcelovali na poľnohospodársku pôdu, ostatné lesy ale ostali ako celok pre potreby mesta. Drevo sa ťažilo na palivo, stavebný materiál, výrobu šindľov, pre kolárov a iných remeselníkov. Do 16. storočia sa ťažilo voľne, nesmelo sa však speňažovať. Prvé regulácie ťažby dreva sú zo 17.st., keď nariadením magistrátu za richtára Jakuba Haasa, mohli nemeštania (tzv. domkári) ťažiť drevo len v Prednom lese (po dnešnú Tatranskú Kotlinu) a nesmeli ho doviezť na povoze, ale len na dvojkolesovej káre. Stojaté stromy nesmeli ťažiť. Pri súpise z roku 1773 Spišská Belá uviedla, že má jedľové i smrekové lesy ale aj dosť červeného smreka. Lesy strážili dvaja strážcovia, chránené bolo iba drevo určené na stavby. Drevo sa dovážalo iba v zime. Na ubytovanie a stravovanie v lesoch slúžili prícestné hostince (Wirthshaus), jeden bol na Šarpanci, spomína sa už v roku 1773, v roku 1783 ho mesto prenajalo a prebudovalo v roku 1803. Vyhorel v rokoch po 2.sv. vojne. Druhý hostinec bol prenajatý mestom od roku 1753 pri Ždiari na pravom brehu Bielej (dnes už ako ruina), krčmár mal za úlohu sledovať Ždiaranov a prípadné škody v lesoch hlásiť magistrátu v Belej. Narastajúce krádeže dreva mesto sa pokúsilo riešiť umožnením usídlenia dvoch rodín v dnešnej Monkovej doline, a to Joneka Monku v rokoch 1781-1782 a Gábora Bartku v roku 1784, v ich blízkosti mesto vybudovalo i prvú horáreň (Hegerhaus, Forsthaus). V roku 1804 bola na lokalite „süsse Fleck“ postavená druhá horáreň (Fľak) na hranici s Rakúsmi (Kežmarkom). Tretia mestská horáreň Kardolina sa zriadila medzi rokmi 1892-1896 po odkúpení usadlosti Poliaka Kardolinského, ktorý od roku 1874 podnikal výrobou mlynských kameňov a cementu s ťažbou v starom kameňolome v Tatranskej Kotline. Horáreň na Šarpanci je najmladšia, budova pochádza z 20.- 30.rokov 20.st. Na magistráte bola funkcia správcu lesov, polesného (Förster), ktorý riadil 5-6 hájnikov (Waldheger), predtým sa lesní strážcovia nazývali aj Waldhajduken (lesní hajdúci), čo pretrvávalo i neskôr. Na magistráte bol aj lesný kontrolór. Ročný plat polesného bol v roku 1844 – 100 florénov a horára 30 florénov, plat richtára bol 150 florénov. Pre obyvateľov sa stanovovali ročné bezplatné kvóty palivového dreva podľa veľkosti domu (veľký, stredný, malý). Obyvatelia mesta od 14 rokov ale mali povinnosť 3 dni v roku odpracovať v lesoch pri sadení stromčekov, oprave ciest a lesných zariadení, čiže išlo o občiansku povinnosť tzv. jonkres. Na základe lesného zákona z roku 1879 vznikali záväzné lesné hospodárske plány (LHP). Spišská Belá mala provizórny LHP už v roku 1879, definitívny LHP mala spracovaný v roku 1887 a schválený v roku 1890, autorom bol Johann Budofszky, ktorý bol Förster (polesný) na magistráte Spišskej Belej. Les bol rozdelený do troch skupín : A ochranný, B hospodársky, C rekreačný. Spišská Belá v hospodárskej skupine B mala v roku 1887 – 70% smreka, 3% smrekovca,7% borovice a 20% jedle, ale už v roku 1914 v B skupine je 100% zastúpenie smreka, čo svedčí o zmene štruktúry hospodárskeho lesa na monokultúru. V prvej polovici 20.st. začali veľké holoruby odpredajom dreva na pni drevárskej spoločnosti Glesinger z Českého Tešína, ktorá vybudovala aj lesnú železnicu zo Spišskej Belej do Lendaku cez Šarpanec, kolaudácia trate bola 17.2.1921 s pokračovaním visutej lanovky do Podspád. Lesná železnica bola zrušená v roku 1940.

Po vzniku TANAP-u bola zakázaná pastva aj na belianskych pasienkoch v Tatrách, poslednýkrát sa páslo v roku 1954, ako náhradná plocha na pasenie oviec sa v roku 1956 odlesnila 30-hektárová plocha medzi Šarpancom a Tatranskou Kotlinou na lokalite Hohen Weiden, nesprávne preložené ako Vyšné pasienky, Vysoká bazička (Hohe Weide-Vysoká vrba je v spišsko-nemeckom dialekte výraz pre jelšu lepkavú – Alnus glutinosa). Belianske lesy boli začlenené do štruktúry Správy TANAP-u. Spadali do Ochranných obvodov Tatranská Kotlina s horárňami na Šarpanci, Fľaku a v Tatranskej Kotline, do Ochranného obvodu Ždiar s horárňami v Kardoline a v Ždiari. Po navrátení mestských lesov Štátnymi lesmi TANAP-u v roku 1993 a VLM Kežmarok v roku 1994 (asi 4400 ha) sa vytvorilo na Mestskom úrade v Spišskej Belej samostatné oddelenie lesného hospodárstva. Lesný užívateľský celok (LUC) bol zriadený rozhodnutím Oblastného lesného úradu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 17.1.1996. Súčasná výmera LUC je okolo 4950 ha. Od 1.1.1997 mesto zriadilo samostatnú príspevkovú organizáciu Lesy mesta Spišská Belá. Prvým riaditeľom sa stal Ing. Ján Dudas, ďalším Ing. Vojtech Hukel. Od 1.1.2004 je vytvorený Mestský podnik, s.r.o., ktorý zabezpečuje aj hospodárenie v mestských lesoch.

Použitá literatúra

BARÁTHOVÁ, Nora (edit.): Osobnosti Kežmarku (1206-2009). 2009.

BOHUŠ, Ivan: Tatranské lesy a lesníctvo vo fondoch štátneho oblastného archívu v Levoči. Zborník TANAP 27/ 1986, s.179-218.

DUDAS, Ján: Lesné hospodárstvo. Z minulosti Spišskej Belej, ročenka mesta Spišská Belá, III. roč., 1997, s. 46-48.

GRIGER, Michal (edit.): Spišská Belá. Vlastivedný zborník, zv. I., 1971.

GRIGER, Michal (edit.): Spišská Belá. Vlastivedný zborník, zv. II., 1972.

HARVAN, Ladislav: Ako sa vyriešila pastva v Tatranskom národnom parku. Sborník TANAP 8/1965, s. 231-253.

HOCHBERGER, Ernst: Die Namen der Hohen Tatra in vier Sprachen. Karpatendeutsches Kulturwek Slowakei, Karlsruhe, 2007.

JANKOVSKÁ, Vlasta: Vývoj vegetačního krytu podtatranských kotlín od konce doby ledové po součastnost. Zborník TANAP 31/1991, s. 73-84.

KOLLÁROVÁ, Zuzana (edit.): Spišská Belá. 2006.

NOVÁK, Andrej: Kto založil Spišskú Belú? Ozveny, príloha Podtatranských novín, č.10, s. 2, Podtatranské noviny, 14.12.2004.

NOVÁK, Andrej: Z histórie tatranských chotárnych hraníc. Tatry, č. 5/2007, s. 14-15.

NOVÁK, Andrej: Z histórie názvoslovia Belianskych Tatier. Tatry, č. 3/2009, s. 16-17.

NOVÁK, Andrej: Bitka pri Vojňanoch – legenda či skutočnosť. Sandecko-spišské zošity, zv. 5, 2010, s. 56-59.

NOVÁK, Andrej: Krvavá dráma v Meďodoloch roku Pána 1596. Tatry, č. 4/2011.

SCHMAUK, Michael: Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis II., 1889.

STRNKA, Miroslav – Matuský, Viliam: Lesné hospodárstvo Tatranského národného parku. 1979.

ŠTÁTNY archív Levoča, pobočka Poprad: Magistrát mesta Kežmarok, 92/1536, perg.

ŠTÁTNY archív Levoča, pobočka Poprad: Zbierka máp. Geometrická pozemková mapa Spišskej Belej, XXIV/1, 1777.

ŠTÁTNY archív Levoča, pobočka Poprad: Zbierka máp, Mapa rozdelenia spoločných karpatských pasienkov medzi Kežmarok, Spišskú Belú a Rakúsy, XVII/8, 1871.

WEBER, Samuel: Geschichte der Stadt Béla. 1892.

Dr. Andrej Novák
Spišská Belá, 09.03. 2012

Oznámenia
X