Sergej Sukasjan a hrob neznámeho vojaka Červenej armády v Spišskej Belej

Pri príležitosti 72. výročia oslobodenia Spišskej Belej (27.1.1945) Červenou armádou sa v Podtatranských novinách  č. 4/2017   uviedlo, že pri oslobodzovaní mesta padol neznámy vojak ČA, ktorý je pochovaný na belianskom cintoríne.

Keďže  sú rôzne verzie v súvislosti s týmto hrobom neznámeho vojaka, je potrebné uviesť pravdivé údaje. Najčastejšie sa uvádza, že pôvodne bol  hrob označený menom sovietskeho vojaka Sergeja Sukasjana, a keď mesto hľadalo príbuzných, tak sa ozval a prišiel do Spišskej Belej sám  domnelý mŕtvy Sukasjan. Nie je to však pravda. O osude čestného občana Spišskej Belej Sergeja  Sukasjana, ktorý od roku 1970 niekoľkokrát navštívil Spišskú Belú, vieme z jeho publikovaných spomienok,  uverejnených majorom Leonidom  Piterskim v časopise Československý voják (1986). Čiastočne z iného zdroja ich uviedol  aj Marcel Maniak v publikácii Oslobodenie (2015).  Oslobodzovanie Spišskej Belej, ktoré sa uskutočnilo 27.1.1945, bez ozbrojeného stretu s ustupujúcou nemeckou armádou, sa zúčastnil 320. gardový strelecký pluk (veliteľ A.P.Fokin) zo 129 . gardovej streleckej divízie „Žitomírska“. Na Slovensku sa zúčastnila bojov v priestore Stakčína, Prešova, Sabinova, Starej Ľubovne, Podolínca . Po oslobodení Spišskej Belej  divízia prešla cez Spišskú Starú Ves do Poľska.

Rozviedčikom  320. gardového streleckého pluku bol aj mladý vojak Sergej Jegizarovič Sukasjan (22.12.1923), ktorý pochádzal zo severného Kaukazu z mesta Ordžonikidze – dnes Vladikavkaz, Severná Osetská republika – Alánsko v Ruskej federácii.  Niekoľko dní pred oslobodením Spišskej Belej, brodiac sa snehovými závejmi cez lesy Levočských vrchov, dorazil výzvedný oddiel ČA  pod velením rotného kapitána Litvinova  až  k pravému brehu Popradu, kde zastal neskoro večer niekoľko sto metrov pred Spišskou Belou. K prieskumu mesta bol vyslaný Sukasjan, toho však  čoskoro zaregistrovalo nemecké prieskumné lietadlo a po bombardovaní okolia bol zasiahnutý dávkou z leteckého guľometu.  Ťažko ranený sa odplazil do hlbokého snehu a v mrazivej mesačnej noci hľadel na panorámu  Vysokých Tatier, ktoré mu pripomínali rodný Kaukaz,  no v duchu sa už lúčil so životom a pomaly strácal vedomie. V tom čase v Spišskej Belej čakali súrodenci Karel a Anna Jiráskovci na svojho staršieho brata Jozefa, partizána. Keď počuli streľbu  vydali sa hľadať brata, našli však v záveji   stenajúceho vojaka ČA. S veľkou námahou dovliekli Sukasjana domov, kde ho ukrývali a zabezpečili lekárske ošetrenie, čím mu vlastne zachránili život. Pri prechode frontu cez Spišskú Belú preniesli ťažko zraneného Sukasjana do vojenského zdravotníckeho auta, stihli mu ešte vložiť do vrecka vojenskej blúzy lístok „ Karel a Anna Jiráskovci, Zimná ulica 147, Spišská Belá“. Vojak Sukasjan potom mesiac poležal v nemocnici a vrátil sa k bojovej jednotke v zostave 45. automobilového pluku 18. gardového streleckého zboru a zúčastnil sa oslobodzovania Ostravy, Olomouca, Hradca Králové, Pardubíc. Po vojne chcel navštíviť svojich záchrancov , pamätal si len meno Karel a Anna, po 17 rokoch náhodne našiel útržok papiera s adresou Jiráskovcov, ihneď sa s nimi písomne skontaktoval a zišli sa spolu v Prahe. Pri následnej návšteve Spišskej Belej (asi v roku 1970) bol Sergej Sukasjan poctený čestným občianstvom mesta, ktoré potom opakovane navštevoval a osobne sa priatelil s vtedajším predsedom MsNV Emilom Majerčákom. Pri tretej návšteve Spišskej Belej ho E. Majerčák požiadal o pomoc  pri zistení totožnosti  a rodiny neznámeho vojaka ČA pochovaného na belianskom cintoríne. Na pomníku mal uvedené priezvisko „Miško“ a miesto narodenia mal uvedené Zakarpatská oblasť (do roku 1938 súčasť ČSR – Podkarpatská Rus).  Sergej Sukasjan  sa po skončení vojny  stal uznávaným fotoreportérom, preto sa osobne ponúkol vyhľadať rodinu vojaka „Miška“. Do miest  a dedín Zakarpatska rozposlal dotazníky, oslovil noviny, rozhlas, ale neúspešne. Už keď chcel rezignovať, tak v meste Svaljava neďaleko  Mukačeva  v dome ďalších Miškovcov sa mu predstavil  Ivan Vasiljevič  Miško, teda mŕtvy z cintorína v Spišskej Belej. Ako sa to mohlo stať ? Po prechode frontu prišlo do Spišskej Belej zdravotnícke auto s ťažko raneným vojakom ČA Miškom. Pri ošetrovaní  mu zvliekli  kabát, ktorý položili  vedľa iného, už  mŕtveho vojaka ČA. Tento bol neskôr pochovaný v Spišskej Belej. V kabáte vedľa mŕtveho, ktorý považovali za jeho, našli medailón s vyrytým priezviskom “Miško“, preto bolo toto meno vytesané do náhrobku. Takmer po 30-tich rokoch navštívil Ivan Vasiljevič  Miško so ženou a dvoma dcérami „svoj hrob“ v Spišskej Belej. Odvtedy je na obnovenom  pamätníku už  iný nápis – „Česť pamiatke neznámeho sovietskeho vojaka 1945“.

Aké však boli okolnosti úmrtia neznámeho vojaka ČA v Spišskej Belej, na to si spomína dnes 85- ročný František Pavličko, vtedy  ako 14 ročný očitý svedok. Tesne po prechode frontu boli na križovatke ciest pri vtedajšej tabakovej továrni sovietski  reguľovčíci. Ubytovaní boli v opustenej budove pri  križovatke – terajšej budove  Geomery. Jeden z vojakov pri čistení svojho samopalu s bubnovým zásobníkom (PPŠ-41 , špagin)  zabudol náboj v hlavni, pričom pri manipulácii so zbraňou došlo k výstrelu a usmrteniu vojaka.  Toho ešte videl p. Pavličko vyzutého a ležiaceho na vojenskej celte, na hrudi mal  nejaké „bumašky“ (asi paperové peniaze, ako pohrebný   zvyk). Keďže bolo  ešte veľa snehu, tak vojaka pochovali do provizórneho hrobu v záhrade tejto budovy. Na jar bol pochovaný na belianskom cintoríne. Išlo teda o úmrtie vojaka ČA nešťastnou náhodou, jeho totožnosť doteraz nie je známa. Máme však prísľub vojenského historika Marcela Maniaka, že sa to pokúsi zistiť vo vojenských archívoch.

Literatúra :

Maniak, Marcel: Oslobodenie. Jadro 2015, s. 15,81.
Piterskij, Leonid: Osudy průzkumníka. Československý voják, č. 18, 1986, s. 8-9.
Informátor:  František Pavličko (1931), Spišská Belá.

Autor článku: Dr. Andrej Novák

Môže Vás zaujímať...