Aktuality
Počet zobrazení 1K

30. september 1263 – Prvá známa písomná zmienka o Spišskej Belej

Prvá doložená (preukázaná) písomná zmienka o Spišskej Belej v Donačnej listine uhorského kráľa Bela IV. pochádza z 30. septembra 1263.

Prvá písomná zmienka o Spišskej Belej sa údajne viazala k r. 1246. Listina bola zapísaná v zozna­me archívnych dokumentov, uložených v mest­skom archíve v Spišskej Belej. Zoznam vyhoto­vili pri evakuácii archívu počas vojny v r. 1944. Počas evakuácie sa však niektoré písomnosti stratili a pri usporiadaní belianskeho archívu Dr. Jozefom Szontaghom v r. 1959 sa listina s pr­vou písomnou zmienkou o Spišskej Belej už ne­našla.

Prvá doložená písomná zmienka o Spišskej Belej je z r. 1263. Za preukázané služby daroval kráľ Belo IV. (1235 – 1270) svojmu spišskému ser­vientovi Leonardovi istý les s časťou prázdnej zeme ležiacej pri potoku Thothpataka („sylvam quandam cum particula terrae vacuae circa fluvium Thotpataka vocatum“). Panovník poveril zvolen­ského a spišského župana Detrika presným vy­medzením hraníc tohto lesa a opustenej zeme. Detrik v úvode metačnej listiny uviedol, že les a zem, ktorú Belo IV. daroval Leonardovi, sa na­chádza pri hranici mešťanov z Belej (circa metas villanorum de Bela...). Presný opis tohto územia znie: „… terrae prima meta incipit apud metas Teutonicorum de Bela et va­dit versus meridiem ad fluvium Thotpataka vocatum, et ibi est arbor Zemercze vocata, post hoc vadit per vallem lutosam, ad quandam Tiliam, quo est in angu­lo silvae, et inde tendit ad fluviam Sarpathaka ibique terminatur…“ (… prvá hranica zeme sa začína pri hranici Nemcov z Belej a vedie južným smerom k rie­ke Thotpataka [Slovenský potok] nazývanej, a tam je strom Zemercze [smrek?] nazývaný, potom z toho miesta smeruje cez blatisté údolie k lipe, ktorá je na rohu lesa, a odtiaľ smeruje k potoku Sarpathaka [Blat­ný potok], kde sa na tom mieste končí). Leonardov majetok treba stotožniť s časťou Rakús, ktorú v r. 1294 výmenou za časť terajšej Starej Lesnej do­stala do držby šľachtická rodina Berzeviciovcov (Berzeviczy) z Veľkej Lomnice. V tejto, ako aj v nasledujúcich zachovaných listinách sa spomí­najú Nemci z Belej (Teutonici de Bela).

Historický chotár Spišskej Belej tvorilo územie medzi riečkou Biela a potokom Čierna voda až po ich pramene v Belianskych Tatrách, kde ich ďalej vzájomne prepájala hraničná spojnica od sedla Červená hlina cez Biele pleso, Zadné Meďodoly a Ždiarsku vidlu. Južným tatranským susedom Spišskej Belej boli Rakúsy, ktoré ale v roku 1429 daroval uhorský kráľ Žigmund svojmu protežovanému mestu Kežmarok, odvtedy čelila Spišská Belá v Tatrách nepríjemnému a agresívnemu susedovi, ktorý neuznával dovtedajšie chotárne hranice Spišskej Belej a vyvolával sústavné konfrontácie s územnými požiadavkami. Západným a severným susedom Spišskej Belej bolo Dunajecké (Nedecké) panstvo šľachtickej rodiny Berzeviczyovcov a neskôr ich nástupcov.

Najnovšie články